Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ, ktorý vyhlásil, že si za ženu vezme len takú princeznú, ktorá bude mať tristošesťdesiatpäť krásnych šiat. Kráľ totiž chodil každý deň v roku na ples do rôznych hradov a kráľovstiev a chcel, aby mal ženu, ktorá bude vždy krásna a pekne oblečená.
Keď sa o tom dozvedela princezná Jozefína, zavolala krajčírov z celého kráľovstva a prikázala im, aby začali šiť tristošesťdesiatpäť nádherných, bohato zdobených šiat. Krajčíri šili celé dni a u princeznej v šatníku pribúdali nové a nové šaty. Za chvíľu museli jej slúžky ukladať šaty po celom hrade, pretože ich už nebolo kam dávať. Šaty boli ušité a princezná čakala, kým kráľ usporiada ďalší ples, na ktorom sa mu predstaví, a on sa do nej zamiluje.
Aspoň tak si to ona predstavovala. V deň plesu princezná nasadla do koča, obliekla si svoje najkrajšie šaty a vybrala sa na ples. Cestou však prechádzala veľmi chudobnou krajinou. Z okna kočiaru pozorovala, akí sú ľudia na poli otrhaní.
Princezná prikázala otočiť koč a vrátila sa do zámku. Spolu so slúžkami pobalila šaty a naložila ich na koče a potom ich rozdala chudobným ľuďom. Môžete ich predať. Sú drahé. Určite za ne dostanete veľa peňazí a môžete si kúpiť jedlo.“ Hovorila im. Sama prišla na to, aká bola povrchná. Čo tam po pekných šatách.
Dôležité je, aby mal človek dobré srdce. Odvtedy chodila v jednoduchých šatách a všetok svoj majetok rozdala chudobným. Na kráľa, ktorý od svojej manželky vyžadoval pekné šaty, ani nepomyslela. Tomu totiž záležalo len na výzore a vôbec nie na tom, aký je človek vo svojom vnútri.