Bolo to v máji, povieval ešte chladný vetrík, ale jar je tu, šepkali kríky a stromy, polia a lúky. Všade sa to hmýrilo kvetmi, dokonca aj v živom plote, a práve tam zvestovala jar svoj príchod malou jablonkou, ktorá síce mala iba jediný konárik, ale svieži, obsypaný jemnými ružovými púčikmi, ktoré sa už-už mali rozvinúť. Aj jablonka sama vedela, aká je pekná, lebo púčiky ležia v lupienkoch ako v krvi.
Preto nebola prekvapená, keď sa voz s panstvom zastavil pri nej a mladá grófka povedala, že tento jabloňový konárik je to najpôvabnejšie, čo môže človek vidieť. Je to sama jar vo svojej najkrajšej podobe. Konár odlomili, grófka ho vzala do jemných rúk a tienila mu svojím hodvábnym slnečníkom – potom sa odviezli do zámku, kde boli vysoké komnaty a krásne zriadené izby.
V otvorených oknách sa trepotali v prievane priehľadné biele záclony a krásne kvety boli uložené v krištáľových priezračných vázach a do jednej z nich, ako vykrojenej z čerstvo napadaného snehu, sa medzi svieže, jasnozelené bukové listy dostal jabloňový konárik. Bol to naozaj utešený pohľad! A tak konár spyšnel, čo je celkom ľudské! Izbami prechádzali rozliční ľudia a podľa toho, ako si ich vážili, trúfali si aj vysloviť svoj obdiv. Nuž niektorí nepovedali vôbec nič, iní zasa hovorili priveľa, a tak jabloňový konár pochopil, že medzi ľuďmi je rozdiel, práve tak ako medzi rastlinami.
„Niektoré sú na ozdobu, iné slúžia ako potrava, a sú aj také, bez ktorých by sa svet celkom dobre zaobišiel!“ mienil jablkový konár, a keďže bol práve pri otvorenom obloku, z ktorého videl do záhrady i na pole, mal na očiach dosť kvetov a rastlín, ktoré mohol pozorovať a premýšľať o nich. Boli tam bohaté i chudobné rastliny, niektoré až priskromné. „Úbohé, znevážené byliny!“ povedal jablkový konár. „Veruže je medzi nimi rozdiel! A aké musia byť nešťastné, lebo dozaista aj ony majú svoj cit, rovnako ako ja a mne roveň. Veruže je veľký rozdiel, ale tak to musí byť, lebo inak by si boli všetci rovní!“
Jabloňový konár pozeral s istým súcitom najmä na kvety, ktoré v hojnom množstve rástli na lúkach a v priekopách. Nikto ich neviazal do kytíc, boli priveľmi obyčajné, veď ich bolo možno nájsť aj medzi dlaždicami. Vyrážali všade ako najhoršia burina. Bola to púpava, ale mnohí jej hovoria aj čertov mliečnik. „Úbohý znevážený kvietok!“ poľutoval ho jabloňový konár. „Nemôžeš za to, aký si, že si taký obyčajný a že máš navyše také nepekné meno! Ale s rastlinami je to rovnako ako s ľuďmi, musí byť medzi nimi rozdiel!“
„Rozdiel!“ opakoval slnečný lúč a bozkával kvitnúci jabloňový konár, ale bozkával aj žlté čertove mliečniky na lúke, bozkávali ich všetci jeho bratia – slnečné lúče, láskali bohaté i chudobné kvety. Jabloňový konár nemyslel na nekonečnú lásku prírody ku všetkému, čo žije a hýbe sa v nej, nikdy nepomyslel, koľko krásy a dobra sa v tom skrýva – ale aj to je ľudské! Slnečný lúč, lúč svetla bol múdrejší: „Nevidíš ďaleko, nevidíš jasne! Ktorú bylinu to zavrhuješ a tak veľmi ľutuješ?“ „Čertov mliečnik!“ povedal jabloňový konár. „Nikdy sa nedostane do kytice, každý po ňom šliape, je ho priveľa a jeho semienka sa rozlietajú ako na drobno narezaná vlna a zachytávajú sa ľuďom na šaty. Je to burina. Ale aj to musí byť! Ach, to som naozaj rád, že nie som jedným z nich.“
Po lúke šiel celý kŕdeľ detí. Najmenšie z nich bolo také malé, že ho niesli. A keď ho postavili do trávy medzi žlté kvietky, dieťa sa radostne rozosmialo, kopalo malými nožičkami, váľalo sa a trhalo len žlté kvietky. Odrastenejšie deti odtrhli kvietok od dutej byle, zohli ju, zasunuli jeden koniec do druhého a tak skladali ohnivko za ohnivkom, až mali celú reťaz. Najprv si jednu zavesili okolo krku, ďalšie povešali okolo pliec a drieku, na prsia a na hlavu. Bol to hotový zázrak zo zelených ohniviek a reťazí. Zrazu už to nebol tak ohrdnutý kvet. „No vidíš,“ povedal slnečný lúč, „teraz si poznal, aký je krásny a mocný!“ „Hej, pre deti!“ odpovedal jabloňový konár.
Na lúku vyšla stará žena a tupým nožom bez črienky podoberala korene púpavy a vyťahovala ich. Z niektorých koreňov si uvarila kávu, iné odniesla lekárnikovi na výrobu liekov a ešte za ne utŕži peniaze. „Krása je čosi vzácnejšie!“ odporoval jabloňový konár. „Len vyvolení sa dostanú do kráľovstva krásy! Medzi rastlinami je rozdiel práve tak, ako je rozdiel medzi ľuďmi.“ Ale slnečný lúč rozprával o nekonečnej láske prírody ku všetkému, v čom je život, a o daroch, ktoré dostali všetci rovnako na večné časy! „Nuž, to je vaša mienka!“ odpovedal jabloňový konár.
Ľudia vchádzali do izby a vošla aj mladá grófka, tá, čo s toľkým vkusom vložila konár do priezračnej vázy, odkiaľ sa odrážali slnečné lúče. V rukách držala dajaký kvietok alebo čosi, čo ukrývali tri-štyri veľké listy. Aby tomu kvietku neublížil prievan alebo vánok, niesla ho tak pozorne, ako neniesla ani krásny a jemný jabloňový konár. Potom opatrne odložila veľké listy a odrazu sa ukázala páperová semenná koruna žltého, opovrhnutého čertovho mliečnika. Aby vietor neodvial ani jediný páper, ktorý tvorí čiastku jeho hmlistej kontúry, odtrhla a niesla kvietok veľmi opatrne a pozorne. Priniesla ho celý. A prv než vietor rozveje všetku tú pominuteľnú krásu, obdivovala jeho pôvabný tvar, jas a nezvyčajné usporiadanie.
„Pozrite, aký prekrásny stvorila príroda tento kvietok!“ povedala. „Namaľujeme ho spolu s jabloňovým konárikom. Vznešenú krásu jabloňového konárika vidia všetci, ale priam taký krásny je aj tento chudobný kvietok, ibaže inak. Sú také odlišné, a predsa ten i onen patria do kráľovstva krásy.“ Slnečný lúč pobozkal chudobný kvietok a aj rozkvitnutý jabloňový konár. Zdalo sa, že jeho lupienky sa pritom začervenali. Vtedy jabloňový konár pochopil, že každý kvietok je rovnako krásny a výnimočný.
