Srnček Bambi sa vrátil z tábora veľmi rozradostnený. Našiel si tam kamaráta. Vraj sa volal Dodo a v tábore boli stále spolu. Po príchode domov si Bambi s Dodom písali dlhé listy, na ktoré sa Bambi veľmi tešil.
V jedno ráno, po tom ako mu poštárka líštička priniesla ďalší list, sa Bambi rozbehol za mamou. „Mama, mama, Dodo chce prísť na návštevu. Že môže?!“ Mama srnka nemala žiadne námietky. Samozrejme, súhlasila a všetci v rodine sa začali pripravovať na príchod toho ospevovaného Doda.
Mali sa stretnúť pri veľkom dube, ktorý oddeľoval prednú horu, v ktorej žil Bambi, a zadnú horu, v ktorej žil Dodo. Celá rodina Bambiovcov okrem otca, ktorý bol na služobnej ceste, čakali Doda. „Aha, mama, tam ide!“
Mama srnka sa zľakla. Dodo nebol srnček, ako si ona myslela, bol to vlk. No, vĺčik! Ešte taký malý. No vedľa neho kráčali dvaja dospelí vlci, zrejme jeho rodičia. Bambiovci sa zľakli. Teraz je s nimi koniec. Určite ich tí vlci zjedia. Určite to bola len pasca. „Mama, neboj sa, to sú len predsudky. Sú to veľmi dobré zvieratká a určite nám nič zlé nespravia.“
Stretnutie bolo rozpačité, no Dodo a Bambi sa tak nadšene privítali, že aj z dospelých opadlo napätie. „Nechceme vás zjesť. To všetko sú len predsudky! Chudák náš syn sa už nemá s kým hrať, pretože sa ho všetci boja. Ak ho zoberiete k sebe na víkend, budeme vám veľmi vďační.“
A tak Bambiovci zobrali vĺčika Doda na prázdniny. Susedia si ťukali po čele a nechceli pochopiť, že srnček a vĺčik sa môžu tak kamarátiť. No bolo to tak. Z tých dvoch sa stali v tábore najlepší kamaráti a ak niekedy v lese zazriete srnčeka a malé vĺča, to sú oni dvaja a práve si vybehli na prechádzku.
