Oskar bol na prázdninách u starých rodičov. Tí bývali v starom a aj celkom strašidelnom dome na kraji mesta. Dom mal päť poschodí a dlhé tmavé chodby s množstvom dverí. Keďže Oskar nemal čo robiť, nakukoval do miestností a pozeral, čo tam je. V jednej z izieb našiel pekný obraz. Bol na ňom namaľovaný stredoveký hrad, aký ešte nikdy nevidel. Poznal veľa hradov a zámkov, na veľa z nich už aj bol, na Trenčianskom, na Oravskom, na Bojnickom, no tento ešte nikdy nevidel. Dotkol sa obrazu a prechádzal po hrade prstami. Zrazu sa rozfúkal vietor, vonku potemnelo a svetlo v izbe zhaslo. Z obrazu začal vystupovať vír ktorý Oskara vtiahol dnu.
Darmo kričal, darmo volal, vír ho unášal nevedno kam. Na chvíľu omdlel a stratil vedomie. Keď sa prebudil, skláňali sa nad ním neznámi ľudia a čuduj sa svete, oblečení boli ako rytieri! Oskar im všetko porozprával a oni ho zaviedli ku kráľovi. Oskar videl prvýkrát v živote skutočného kráľa. Kráľ si vypočul všetko, čo mu Oskar povedal a hoci Oskar čakal, že sa mu kráľ vysmeje a neuverí mu, stal sa pravý opak. „Aj my máme na hrade zvláštny obraz. Zdedil som ho od svojho otca a ten zase od svojho. Je na ňom nejaký čudný hrad. Ukážem ti ho.“
Kráľ zobral Oskara do jednej z komnát a ukázal mu obraz, čuduj sa svete, bol na ňom namaľovaný dom Oskarových starých rodičov! Oskar sa potešil. Toto boli určite dvere, ktoré viedli naspäť do prítomnosti. Už už sa ho chcel dotknúť, no kráľ ho zastavil. „Zostaň aspoň deň. Všetko ti to tu poukazujem.“ No mohol Oskar odmietnuť? Nie! Celkom sa tešil! A tak strávil deň s kráľom. Vozili sa na koni, prechádzali sa po hrade, jedli, hrali všelijaké hry a veľa sa rozprávali.
Kráľ sa vypytoval Oskara na jeho život. Celkom ho prekvapilo, že ľudia už nepoužívajú kone, ale majú autá, a že dokonca lietajú vo vzduchu lietadlami. „Veľmi rád by som išiel s tebou, no nemôžem nechať svoju krajinu bez vládcu. Ty sa však môžeš vrátiť kedykoľvek!“ povedal Oskarovi kráľ pri rozlúčke.
Oskar sa potešil. Hoci sa tešil domov, tento deň bol rozhodne nezabudnuteľný a odchádzalo sa mu veľmi ťažko. Dotkol sa obrazu a stalo sa presne to, čo u starkých. Vietor a vír ho preniesli späť domov. A Oskar mal potom ešte veľmi veľakrát pokušenie vyskúšať, či obraz ešte funguje. Ale nikdy už sa neodvážil. Hoci mu bolo v minulosti výborne, bál sa, že by sa niečo pokazilo a späť do prítomnosti by sa už nedostal.
