Kedysi dávno stála na konci nášho mesta veľká budova. Mala veľa okien a asi tri poschodia. Bola sivá a už na prvý pohľad vyzerala smutne. Bola to detská nemocnica, kam chodili choré deti. Niektoré tam boli len chvíľu, stačilo ich ošetriť a mohli ísť domov, iné tam museli zostať aj niekoľko dní, lebo boli príliš choré. Niektoré dokonca priviezla aj sanitka. Jedným z týchto detí bola aj Sára.
Dievčatko s čiernymi vlasmi, úplne rovnými, s krásnym úsmevom, ale chorým srdcom. V nemocnici bola už dlho, takže poznala všetkých lekárov a sestričky. Po nemocnici musela chodiť veľmi pomaly, pretože jej nedovolili sa zadýchať. Jej srdce by to nevydržalo. Ale zvykla si, a hoci bola taká chorá, stále sa usmievala a rozdávala radosť ostatným. Jej cieľom bolo tešiť sa z každého dňa v nemocnici a rozveseľovať ostatné deti, lekárov a sestričky.
Jedného rána, keď Sára lahko spala, počula z diaľky tichý plač. Tichý plač zo vzdialenej izby. Pomaly vstala a išla sa pozrieť, odkiaľ vzlyk prichádza. O tri izby ďalej boli dvere pootvorené. Sára nakukla dnu. Na posteli uvidela chlapca približne v rovnakom veku ako ona. Sedel tam, hlavu mal sklonenú v rukách, ruky mokré od sĺz a ticho plakal.
Sára k nemu opatrne podišla, sadla si vedľa neho na posteľ a spýtala sa: „Ahoj, ty si tu nový, však? Môžem sa spýtať, prečo si taký smutný? Bolí ťa niečo?“ Chlapec sa na ňu pozrel a stroho odpovedal: „Nechaj ma na pokoji a choď preč. Som chorý, čo mi asi môže byť?“
Sára to nečakala. Nepovedala nič a odišla. Vedela, že to tak nemyslel, len ho niečo veľmi trápilo a bol mrzutý. Ale pretože naša malá pacientka bola šikovné dievča, nevzdala sa. Nemienila sa nechať odradiť zlou náladou nového chlapca. Začala sa sestričiek vypytovať, kto je, akú má chorobu a čo ho môže tak trápiť. Dozvedela sa, že nový pacient sa volá Ondrej a že má choré koleno. Je športovec a chystal sa na veľké preteky. Ale so svojím chorým kolenom na ne nemôže ísť, aj keď tvrdo a dlho trénoval. Teraz namiesto pretekov ležal v nemocnici a všetka tá námaha bola zbytočná.
Sára premýšľala, čo by mohla urobiť, aby nebol tak smutný, až na to prišla. Je tu veľa detí a on môže robiť preteky aj tu v nemocnici. Najprv uprosila lekárov a sestričky, aby jej to dovolili. Potom si vybrala najdlhšiu chodbu v nemocnici. Celú ju vyzdobila, vyrobila medaily a malé ceny pre účastníkov. Potom zvolala všetky deti z nemocnice. Niektoré sa len pozerali, niektoré pretekali na vozíčkoch a niektoré to zvládli aj pešo. Na všetko dohliadali lekári a sestry, aby bolo všetko podľa pravidiel a bez zranení.
Pre Ondra bolo všetko ako prekvapenie. Keďže nechcela, aby čokoľvek vedel, Sára sa dohodla so zdravotnou sestrou, aby ho zobrala na vozík, a povedala mu, že ho čaká nejaké vyšetrenie. Namiesto na ošetrovňu ho vzala na chodbu, kde sa konali nemocničné preteky. Bol úplne prekvapený a veľmi rád. Zúčastil sa všetkého, čo sa dalo. Bol to jeho najkrajší deň v nemocnici.
Večer, keď sedel na posteli a v ruke držal medailu, ktorú vyhral, zavolal si do izby Sáru. Pomaly sa k nemu priblížila svojím tempom a on sa jej spýtal: „Prečo si to všetko urobila? Bol som na teba zlý. Je mi to ľúto. Prepáč.“ „Nebol si zlý. Len si bol príliš smutný. Som tu už niekoľko mesiacov a viem, že každý, kto sem príde, je smutný. Ale nie je to tu také zlé. Chcela som ti to ukázať,“ odpovedala Sára. Ondro poďakoval a objal Sáru. Bol rád, že mu ukázala, že nie je všetko také zlé, ako to na prvý pohľad vyzerá.
Perfektné a náučné thx