Mišo a Rišo boli dva ľadové medvede. Žili blízko severného polárneho kruhu. Je to miesto, kde je po celý rok veľká zima a sneh. Žili tam veľmi radi, pretože mali radi chlad a zimu. Ale pretože to boli dva neposedné a šikovné medvede, stále niečo vymýšľali. Raz sa pretekali po kopci a šmýkali sa dolu po bruchu, inokedy sa snažili zistiť, kto uloví viac rýb alebo kto sa dokáže najlepšie ukryť v snehu. Vždy na niečo prišli, ich fantázia nemala konca kraja. Skrátka, nikdy sa nenudili.
Jedného dňa po obede ležali na ľadovej kryhe, pomaly sa s nimi hojdala na studenej vode a rozmýšľali, čo budú robiť. „Ja by som chcel vidieť svet. Vidieť vzdialené miesta. Spoznať, aké je to tam, kde je stále teplo,“ povedal Mišo a zasníval sa. „To by bolo super! Ale ako to urobiť? Ako sa dostaneme cez túto veľkú studenú vodu, za tie veľké ľadovce okolo nás?“ Rišo sa zamyslel.
Ako tak obaja ležali na kre a premýšľali o cestovaní, Miša zrazu napadlo: „Postavme si teplovzdušný balón! Ten nás odnesie, kamkoľvek budeme chcieť.“ Riša ten nápad úplne pohltil. Okamžite vyskočil na breh a začal zhromažďovať veci potrebné na stavbu balóna. Spolu s Mišom mali svoj vlastný sklad, kam dávali všetko, čo našli a čo im padlo do oka. A teraz sa im nálezy konečne hodili!
Za niekoľko hodín bolo hotovo. Na snehu sa stál teplovzdušný balón. Pomaly doň vliezli oba medvede, zapálili oheň a začali púšťať vzduch, aby sa vzniesli. Prvé pokusy boli trochu kostrbaté a nemotorné, ale nakoniec vzlietli. Pribalili si so sebou mapu, aby sa dostali presne tam, kam chceli.
Obleteli niekoľko krásnych miest, stretli niekoľko neznámych zvierat a zoznámili sa s novými medveďmi. Raz objavili aj miesto, ktoré bolo neuveriteľne teplé. Pristáli so svojím balónom na piesku. Bola to nejaká osamelá pláž. Slnko bolo také horúce, že medvede sotva mohli dýchať ako im bolo teplo. Pokúšali sa postaviť na piesok, ale ten im tak pálil labky, že sa to nedalo vydržať. Rýchlo naskočili späť do koša, vzniesli sa s balónom do výšin a pomaly sa vydali na cestu domov.
Niekoľko kilometrov pred ich domovom vleteli do búrky. Mraky sa okolo nich zhromaždili tak rýchlo, že blesky a hromy padali jeden za druhým. Ani sa nestihli pripraviť. Fúkal vietor, triasol s balónom a dážď im zmáčal plachtu. Mišo a Rišo sa snažili búrku prečkať, ale tá bola silnejšia. Našťastie boli práve nad vodou, keď do ich balóna udrel blesk a oni spadli do ľadovej vody. Studená voda im vôbec neprekážala, veď boli z polárneho kruhu. Mišo nestratil hlavu a v okamihu našiel veľkú ľadovú kryhu. Vyšplhal sa na ňu a pomohol kamarátovi Rišovi. Kým búrka ustala, doplavili sa na ľadovej kryhe až domov.
Večer obaja ležali vo svojich brlohoch a unavene spomínali na svoje dobrodružstvá. Boli šťastní, že toho toľko videli a že sú opäť doma. Na cestách si uvedomili, že najlepšie na tom všetkom bolo to, že to zažili spolu.
