O princeznej a jej najlepšom priateľovi

Za špicatou horou a lesmi stálo malé, ale zato krásne kráľovstvo. Bývala v ňom pôvabná princezná so svojimi rodičmi. Princezná bola veľmi krásna. Jej dlhé svetlé vlasy jej svietili ako slniečko. Oči mala modré ako krištáľová studnička a jej úsmev bol ten najkrajší na celom svete. Bola tiež veľmi dobrá a mala dobré srdce. Kráľ a kráľovná z nej mali obrovskú radosť a nadovšetko ju milovali.

Bolo ale niečo, čo ich trápilo. Ich dcérka bola nemá. To znamená, že nemala hlas. Už sa tak narodila. Aj keď to rodičov trápilo, princezná si z toho nič nerobila. Vôbec jej to nevadilo a stále mala úsmev na tvári.

Raz do kráľovstva prišla zvláštna návšteva. Veľké auto, ktoré šoféroval nejaký muž. V tom vozidle boli psy. Veľké aj malé. Muž s nimi jazdil po svete a ponúkal ich všade a každému. A tak sa rozhodol niektoré z nich ponúknuť aj kráľovi, kráľovnej a princeznej.

Princezná si veľmi priala psíka. Chcela mať spoločníka na dlhé prechádzky, ktoré podnikala do lesov. Prezerala si každého psíka. Niektoré stáli nebojácne a poslušne na mieste. Iné ju sebavedome pozorovali, ale ona si všimla jedného, ​​čo sedel v kúte vozidla. Pretože nemohla hovoriť, ukázala naňho.

Muž sa zhrozil a začal sa vyhovárať: „Princezná, to nie je dobrá voľba. Je to pes, ktorý nie je vycvičený, bojí sa tmy a nie je dobrý. Ani nevieme, odkiaľ je. Toho sme našli raz pri ceste, ako sa túlal. Vyberte si iného.“ Princezná si ale stála za svojím. Pokrútila hlavou, že nesúhlasí, a ukázala opäť na psíka v kúte. Cítila k nemu nejaké zvláštne puto. Vedela, že iného nechce a že aj keď nemôže hovoriť, on bude pre ňu ten najlepší. Rodičia spoznali, že princezná je rozhodnutá, a tak jej toho psíka dovolili.

Trvalo dlho, kým sa psík naučil počúvať, ale bol princeznej tak vďačný, že sa všetko nakoniec naučil. Tmy sa ale báť neprestal, preto spával s princeznou v posteli. Princezná ho milovala a bez neho neurobila ani krok. Dokonca ho naučila na zvuk píšťalky. Keď ho chcela privolať, nemusela vydať ani hlásku. Len pískla na píšťalku, ktorá mala zvláštny prenikavý zvuk a psík bol pri nej.

Keď sa raz vracali z prechádzky, princezná si uvedomila, že v lese zabudla svoju mašľu do vlasov. Ukázala psíkovi, nech na ňu počká, že tam rýchlo zabehne. Keď ale bežala lesom, zakopla a poranila si nohu. Nemohla vstať, nemohla ani volať o pomoc, pretože bola nemá. Ležala na zemi, noha ju bolela a jej nič netušiaci psí kamarát sedel na mieste a čakal na ňu.

Potom jej ale napadlo, že má píšťalku. Nadýchla sa a všetkou silou zapískala. Psík hneď vyštartoval a rýchlo ju v lese našiel. Pochopil, že je zranená a že nemôže chodiť. A tak čo najrýchlejšie zabehol pre pomoc do kráľovstva.

Keď už bola princezná ošetrená a doma v bezpečí, hladkala svojho psíka a ani nevadilo, že nemôže hovoriť. Vedela, že lepšieho priateľa si vybrať nemohla. Miloval ju aj bez slov a urobil by pre ňu čokoľvek, pretože mu už od začiatku verila a dala mu takú lásku, akú on potreboval.