V jednej peknej záhradke stála klietka. Bola plná hoblín a sena. V tej klietke bývalo morča. Volalo sa Mišpulín a bol to samček. Mal hnedú huňatú srsť, oči hnedé ako čokoládka a bol veľmi lenivý. Celé dni len ležal a hovel si v domčeku. Keď mal na niečo chuť, začal hlasno pískať. Najradšej len jedol, spal a prevaľoval sa vo svojej klietke. A bol stále ťažší a ťažší.
Mišpulín býval blízko králikárne. S králikmi bol veľmi veľký kamarát. Králikáreň a jeho klietka boli blízko seba. Záhradka, kde býval Mišpulín a králiky, patrila jednému dedkovi. Ten sa o nich všetkých staral, ako najlepšie vedel. A tiež hneď ako jeho maznáčik zapískal, dal mu nejakú dobrôtku. A Mišpulín pískal často.
Raz v noci, keď už všetci spali, počul Mišpulín zvláštny zvuk. Zobudilo ho to. Bol mrzutý. Po chvíli ale začal byť nervózny, čo to je za zvuk. Z klietky sa opatrne pozrel na králiky, ale tie tvrdo spali. Mišpulín nastražil svoje malinké uši a počúval, čo ho to zobudilo. Najskôr počul nejaké šramotenie. Potom to znelo, akoby sa niekto chcel dostať k nim do záhrady. Akoby sa niekto pokúšal preliezť plot.
Po chvíli naozaj uvidel zakrádať sa niekoho po ich záhrade. Mišpulín sa ani nepohol a mal strach. Potom si ale uvedomil, že to je zlodej a chce určite ukradnúť jeho kamarátov králiky. Najskôr sa snažil vstať a rýchlo prebehnúť klietku. Chcel si ju otvoriť a zlodeja vystrašiť alebo uhryznúť. Však zuby má veľké. Ale keď sa snažil rýchlo hýbať, zadýchal sa. Nemohol ani poriadne vstať, aký bol prejedený a ťažký. V tej chvíli sa sám na seba hneval, že je taký lenivý a ťažký a teraz nemôže ani pomôcť svojim kamarátom.
Nechcel to ale vzdať, a tak premýšľal, čo urobí. A potom na to prišiel. „No jasné, veď viem hlasno pískať. Starý otec ma vždy počuje až z domu. Musím ho zobudiť aj teraz,“ pomyslel si. A tak sa nadýchol a práve, keď sa zlodej približoval ku králikárni, Mišpulín zapískal zo všetkých síl. V tej čiernej tme a hlbokej noci sa jeho pískaniu neskutočne ozývalo.
Zlodej sa zľakol. Okamžite sa obzeral okolo seba, čo to je. Nespoznal, že je to pískanie od morčiatka. A Mišpulín neprestával. Pískal a pískal. Králiky sa zobudili a divoko v králikárni skákali a dupali. Dedko sa zobudil a čo najrýchlejšie sa šiel pozrieť von, čo sa to deje. Spoznal, že ho volá jeho morčiatko.
Keď zlodej videl, že sú všetci hore a že ho môže starý otec zahliadnuť, zbabelo utiekol. Starý otec vyšiel von a z diaľky pozoroval, ako zlodej upaľuje preč z ich záhrady. Ponáhľal sa ku králikárni a skontroloval, či niekto nechýba. Potom pohladil Mišpulína a veľmi ho chválil za to, že sa nebál a všetkých svojim pískaním zobudil. Morčiatko bolo rado, že to dobre dopadlo.
Od tej noci ubehla už nejaká doba. Záhradka vyzerá rovnako. Je tam stále králikáreň a klietka. Ale v tej klietke už je úplne iné morčiatko. Je stále odvážne, chlpaté a má hnedé oči ako čokoládka, ale už nie je také prejedené a lenivé. Je to stále rovnaký Mišpulín, ale je štíhly a rýchly. V tú noc, keď k nim prišiel zlodej, bol nešťastný, že sa skoro nemôže hýbať. A tak sa to odvtedy snažil zmeniť. Dnes je Mišpulín šťastné morčiatko, ktoré si môže hravo skákať a šantiť a môže zachraňovať všetkých svojich kamarátov.