September je mesiac v jeseni. Je to obdobie, kedy začína viac fúkať vietor, býva chladnejšie a dozrieva rôzne ovocie. Napríklad jabĺčka. V tomto období sú tak akurát na zahryznutie. Budem ti rozprávať o jednej záhrade, kde bolo niekoľko jabloní. Boli krásne, ich vetvy sa rozrastali do všetkých strán a práve na jeseň na nich nebolo voľné miesto. Na každej vetvičke bolo niekoľko jabĺčok. Všetky jablká vyzerali šťavnato a chutne. V tej záhrade bola ale jedna jabloň iná ako ostatné. Vyzerala rovnako ako každá iná, ale jej jabĺčka mali čarovnú moc.
Raz sa po záhrade prechádzala Rozárka. Dievčatko so žltými vláskami ako púpava a drobnými okuliarmi usadenými na malom nošteku. V ruke držala knižku. Veľmi rada sedávala pod stromom v tráve a čítala si. V ten deň bolo ale niečo inak.
Rozárka, než dočítala stránku, niekoľkokrát kýchla a stále kašľala. Nos mala červený od toho, ako si ho stále utierala vreckovkou. A zakaždým, keď sa sklonila ku knižke, spustil sa jej sopeľ z nosa. Bola kvôli tomu mrzutá. Hodila knižku vedľa seba a ľahla si na chrbát do trávy. A stále kašľala a kašľala.
„Nemala by si byť doma a ležať v postieľke, keď si taká prechladnutá?“ ozval sa hlas niekde blízko nej. Rozárka vyskočila a rozhliadala sa okolo seba, ale nikoho nevidela. „Kto to hovorí?“ spýtala sa. „To som ja. Jabloň pri ktorej sedávaš skoro každý deň a čítaš si knižku.“ Rozárka sa pozrela na strom. „A to si vždy vedela hovoriť? Prečo si mi nikdy nič nepovedala?“ udivene sa opýtala Rozárka. „Nebol dôvod ti niečo hovoriť. Ale teraz, keď vidím aká si chorá, musím prehovoriť. Rozárka, chodíš tu skoro každý deň. V mojej záhrade pri mojom kmeni si už prečítala niekoľko kníh. Nikdy si si ale nedala ani jedno jabĺčko zo stromu. Prečo?“ pokračovala jabloň.
„Pretože ja ovocie nejem,“ okamžite odpovedalo dievčatko. Jabloň sa zamyslela a potom povedala: „Poviem ti tajomstvo. Táto záhrada je krásna a nie je úplne obyčajná. Jeden strom tu, a jeho ovocie, je čarovné. Keď budeš pravidelne jesť jeho ovocie, nebudeš chorá. Ten kúzelný strom som ja. Skús si odo mňa vziať jabĺčko a uvidíš, že ti bude lepšie. Navyše ich mám na sebe veľa a už ma ťažia. Ohýbajú sa mi vetvičky. Pomôž mi prosím a nazbieraj si nejaké jabĺčka.“
Rozárka sa pozerala na strom a premýšľala. Chcela byť zdravá, ale ovocie jednoducho nemala rada. Keď ale ešte niekoľkokrát zakýchala a po kašli ju zabolelo na hrudníku, rozmyslela si to. Natrhala niekoľko jabĺčok a rovno si jedno dala. Poďakovala jabloni a išla domov sa vyležať.
Za pár dní sa Rozárka prechádzala po záhrade zdravá ako repa. Našla čarovný strom a veľmi mu ďakovala za jabĺčka, ktoré ju uzdravili. Dôležitejšie ale bolo, že Rozárka odvtedy jedla ovocie už stále. A nielen to kúzelné.
