Petrík bol malý chlapec, ktorý býval v paneláku na okraji mesta. Bol trochu smutný, lebo v paneláku sa nikdy nič nedialo a neboli tam ani žiadne zvieratká. V byte nemohol chovať ani psíka. Jeho nálada sa vždy zlepšila vtedy, keď mu mamina oznámila, že idú na návštevu ku starému otcovi.
Teraz sa to ale Petríkovi nepozdávalo! Prečo sme u deda neboli v lete? Vtedy sa tam dalo kúpať v potoku, bicyklovať po lúkach, či chodiť na túry. A čo teraz na jeseň? Je zima a stále prší. Mama sa však pousmiala a ubezpečila ho, že sa nudiť určite nebude. Tak aj bolo.
Hneď v prvú noc, ktorú u starého otca strávil, sa strhol na nezvyčajné zvuky. „Starkýý, starkýýý, čo to je?!“ Starký sa zasmial a vysvetlil mu, že zvuky, ktoré počuje, vydávajú jelene za domom. Majú ruju. „Za domom?“ čudoval sa Petrík. „Áno, neveríš?“ Petrík neveril. Starký mu teda sľúbil, že ho na ďalšiu noc vezme na posed. Budú tam sedieť a pozorovať jelene. Petrík sa nevedel dočkať. Také veľké zvieratá uvidí na vlastné oči. Večer sa starký s Petríkom vybavili termoskou s čajom, dekou a baterkami. Pomaly vyšli na vysoký posed a pohodlne sa usadili. Zabalili sa do deky a popíjali čaj. Baterkami nesvietili, aby jelene nevyplašili.
Petrík bol netrpezlivý, lebo čakali dlho a jelene nechodili. Už už chcel starkému navrhnúť, aby sa vrátili domov, no zrazu sa z hmly vynorili dva veľké jelene s obrovskými parohami. Jelene hučali a začali sa spolu biť. Starký vysvetlil, že jelene sa bijú o najlepšie lane. Akože jelenia svadba? Áno, jelenia svadba. Petrík ani nedýchal. Boli také krásne a také obrovské. Ešte že boli na posede, dosť vysoko na to, aby im jelene neublížili. Starký Petríkovi totiž vysvetlil, že jelene dokážu byť aj veľmi nebezpečné.
Starký a Petrík sa ráno spokojne vrátili domov plní zážitkov. Dohodli sa, že mame nič nepovedia. Mamy sú totiž také, že sa boja. A načo im robiť starosti. A Petrík uznal, že aj jeseň u starkého je veľmi krásna.
