Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden princ. Volal sa Benjamín a bol strašne rozmaznaný. A tak ho aj všetci volali. Rozmaznanec rozmaznaný. Jeho mama kráľovná ho tak veľmi milovala, až mu svojou láskou ubližovala. A jeho otec kráľ? Ten bojoval vo vojne a domov chodil veľmi zriedka. Nevedel teda, ako vyrastá jeho syn.
Benjamín bol veľmi lenivý. Každý deň sa budil až na obed. Raňajky mu mamička priniesla až do postele. Sedem krajcov chcela s medom a liter kakaa k tomu! Po raňajkách sa mal ísť princ učiť. No nikdy sa mu nechcelo. Radšej lietal po zámku a robil neplechy. Tam prevrátil kuchárovi hrnce, hentam vypustil psy na slúžky v záhrade. Urážal ľudí a posmieval sa im. A keď sa mu niečo nepáčilo, tak začal plakať, kričať, kopať, až kým neprišla kráľovná a princ nedostal to, čo chcel. O tretej obedoval a potom spal až do večera. Potom sa navečeral a potom nemohol zaspať a zase robil neplechu. Darmo už jeho komorníci chceli spať, on buntošil až do skorého rána. A tak to išlo každý deň, celé roky.
Chlapcovi chýbala pevná otcova ruka. Robil si čo chcel a nešťastná kráľovná si s ním už nevedela poradiť. Tu sa však stalo niečo strašné! Kráľa priviezli raneného. Ledva hovoril, ledva dýchal. Princ si kľakol ku jeho posteli a plakal. „Počul som,“ začal ticho kráľ, „že nie si ani dobrý syn a nebudeš ani dobrý kráľ. Nemôžem ešte zomrieť, keď vidím, v akých rukách bude moje kráľovstvo. Začni sa už správať, ako sa patrí.“
Princ sa rozplakal. Uvedomil si trápenie svojho otca i svojej matky a zahanbil sa. Od toho okamihu sa princ zmenil. Polepšil. Už ho nikto nenazval rozmaznancom rozmaznaným. A kráľ? Ten sa predsa len vyliečil. Vyliečila ho radosť z jeho polepšeného syna.
