V jednom kráľovstve bol raz jeden kráľ, kráľovná a mali aj princeznú Líviu. V kráľovstve bolo všetko tak ako v každom poriadnom kráľovstve. Kráľ riadil kráľovstvo múdro a spravodlivo, kráľovná sa starala o neho a princeznú Líviu. Až nastal čas, keď sa princezná začala smiať. Nebolo by to nič zlé, veď všetci sa radi smejeme, keď nám niekto povie vtip, alebo sa stane niečo smiešne. Ale princezná sa smiala stále a aj keď sa nebolo na čom smiať, vyviedla niečo, aby mala dôvod na smiech.
Napríklad podložila nohu kuchárke, keď niesla misu s polievkou, narezala lano na kráľovninej hojdačke, na kráľovskú korunu naliala lepidlo, dvornej dáme hodila topánku do jazierka.
A len sa smiala a smiala. Netrápilo ju, že kuchárka rozbila polievkovú misu a v ten deň boli bez polievky, že kráľovná si poranila nohu a nemohla tancovať na plese, že kráľovi museli ostrihať polepené vlasy a dvorná dáma prechladla, keď vyťahovala topánku z jazierka. Ale to už naozaj nahnevala kráľa.
Poradil sa so svojím múdrym radcom a podľa hesla: „Aké požičaj, také vráť,” začali konať. Keď si išla princezná zajazdiť na svojom tátošovi, dali jej pod sedlo kamienok, kôň sa splašil a princeznú zhodil. Všetci, čo boli naokolo, sa začali veľmi smiať, smiali sa, ba priam rehotali, aj keď im bolo princeznej ľúto a báli sa, či sa nezranila. Takto sa jej smiali, keď sa pošmykla na vyleštenej dlážke, keď jej nové šaty kuchtík zničil šľahačkovou tortou, keď si namiesto cukru dala do čaju soľ.
Všetci sa smiali, rehotali, len princezná sa smiala čoraz menej. Už nikomu nerobila zákerné veci a smiala sa len na tom, čo bolo smiešne aj ostatným.
