Šteniatko sa samé vybralo do snehu. Sneh videlo prvýkrát v živote, preto spočiatku postupovalo opatrne. Bola mu zima na labky. Potom však začali padať veľké snehové vločky a šteniatko bolo nadšené.
„Chytím snehovú vločku,“ potešilo sa a začalo lapať vločky svojím ňufákom.
Vyskakovalo a poskakovalo, ale čoskoro ho to prestalo baviť. Snehové vločky boli malé a hneď sa mu roztápali na jazyku.
„Chytím niečo lepšie a väčšie,“ povedalo si a bežalo ďalej.
Na ceste pri poli začalo zúrivo hrabať, až sneh a hlina lietali. Šteňa zacítilo myš a pokúsilo sa ku nej prehrabať. Myš však bývala ukrytá v zemi. Šteniatko sa hrabaním unavilo a čoskoro to vzdalo.
„Nechám myšku myškou,“ pomyslelo si, „aj tak bude malá.Chytím si niečo väčšie.“ A opäť pokračovalo v snehu ďalej. Cestou stretlo veľkého bieleho muža s hrncom na hlave a zvláštnym nosom. Šteniatko sa zľaklo a začalo naňho štekať. Ale pán sa ani nepohol.
„On sa ma nebojí?“ čudovalo sa šteniatko.
Šteniatko jemne poškrabkalo bieleho pána labkou, ale ten stále stál a usmieval sa naňho svojimi čiernymi zubami z dreveného uhlia.
„Nebudeš sa mi smiať,“ rozčúlilo sa.
Šteňa zaštekalo, vyskočilo a chňaplo neznámeho muža po nose. Aké bolo prekvapené, keď mu v ústach zostala mrkva. Veď to nebol žiadny pán, ale snehuliak! Keď šteňa zjedlo mrkvu, pokračovalo na love. Predsa sa domov nevráti bez dobrého úlovku! Prišiel k hromade dreva. Niekto pod ním chrápal.
„Ha,“ povedalo si šteňa, „vyhrabem toho spáča pod drevom a chytím ho.“
Šteňa začalo hrabať. Vyhrabalo si pod drevom dieru a vliezlo do nej až po brucho. Takmer už chňaplo po spáčovi, ale au! Malé zvieratko, ktoré vyzerá ako okrúhla loptička, ho pichá do papuľky! Šteňa zakňučalo a utekalo domov. Doma povedalo svojej maminke o podivnej chrápajúcej loptičke, ktorá mu popichala papuľku,keď ju chcelo chytiť.
Uhádnete, aké zviera šteniatko chytilo?