Bol december a deti na Rázusovej ulici čakali na to, kedy konečne napadne sneh. Prvé, čo urobili, keď sa zobudili, bolo to, že sa rozbehli k oknu skontrolovať, či už je trávnik pred domom posiaty bielou snehovou prikrývkou. No zakaždým ich čakalo len trpké sklamanie. V polovici decembra sa však ich sen stal skutočnosťou. Zobudili sa do bieleho rána.
Napadlo veľa snehu. Keby to bolo na nich, ani do školy by nešli. No maminy boli neoblomné. Hrať sa vonku môžete, ale až keď prídete zo školy. Deti len-len prežili vyučovanie. Doma hodili tašky, riadne sa zababušili a išli von. Čo budú robiť? Sánkovať sa? Lyžovať sa? Ó, áno! To by ich bavilo! Lenže na blízku nebol žiaden kopec! Guľovačka? Nie! Hneď budú mokrí a budú musieť ísť domov.
Snehuliaci! Postavia veľa, veľa snehuliakov! Toľko, že ich bude obdivovať celé mesto! A začali. Deti stavali snehuliakov celé hodiny. Súťažili, kto postaví krajšieho. Jeden mal mamin červený hrniec na hlave, ďalší dedkov kockovaný šál, iný dokonca ockove rukavice. Deti boli nadšené a snehuliakov pribúdalo. Zrazu sa však zvečerilo a deti sa porozchádzali domov.
Snehuliaci zostali sami. A zrazu z tej veľkej hromady snehuliakov, celkom vzadu, ozval sa plač. Najskôr tichý, nesmelý a potom hlasnejší. To plakal jeden malý snehuliak, ktorý zostal nedokončený. Mal síce telo z troch gulí, no nemal žiadne gombíky z uhlia, ani nos z mrkvy, ba dokonca ani hrniec na hlave či šál. Ostaní snehuliaci sa nemohli na toho malého chudáčika dívať. Jeden mu dal uhlie, druhý šál, tretí mrkvu! A snehuliačik bol zrazu krásny!
A deti, ktoré išli ráno okolo do školy, neverili vlastným očiam! Veď toho malého predsa nestihli dokončiť!
