Bol raz jeden pohľadný mládenec, ktorý žil v hlbokej hore so svojou mamou, ktorá bola čarodejka. Neďaleko v chate žila zase dievčina, prekrásna, tvár mala bielu ako sneh a pery červené ako ruža. Nebola však z nejakej bohatej rodiny, ale zato srdce mala ako zo zlata. Každé ráno chodievala k studni po vodu, kde sa stretla s Tomášom, ktorý jej vždy s ťažkými vedrami pomohol i ju vždy rozosmial, keď mala ťažký deň. Obaja si boli každým dňom istý, že ich srdce bije jeden pre druhého. Avšak jedného dňa Katka vyčkávala Tomáša pri studni, ako každé ráno, no Tomáš nikde.
Pustila sa teda do roboty sama a uvažovala, či sa mu voľačo zlé neprihodilo. Nechcela však hneď rozmýšľať pochmúrne, no vo vzduchu necítila nič dobré. Všetko sa jej utvrdilo, keď sa ani na ďalšie dni nik pri studni neukázal. Katka si smutne sadla na vedro oproti studni a nariekala: „Kde si sa podel môj milý? Či si sa do vzduchu vyparil alebo už ma nemiluješ?“ Vtom okamihu si na studňu sadol čierny havran a zakrákal. Potom len potichu dievča pozoroval a prečesával si svoje perie čierne ako uhoľ.
Katka si utrela slzy, ktoré jej vytiekli pri pomyslení na Tomáša a pomaly pristúpila k studni. Jemne pohladila krídla havrana a povedala: „Aspoň ty tu budeš so mnou, aby mi robota neubiehala tak pomaly.“ Každý deň dievča ako zvyčajne chodilo k studni po vodu, no od toho dňa si ani nepospevovala, ani sa neusmiala. Namiesto toho sa jej vždy z očí vykotúľalo pár sĺz za jej milým, ktorý ju náhle opustil a ona ani len netuší prečo. Jediný kto jej ostal, to bol havran, ktorý ju každý ráno na studni čakal a ona sa s ním mohla pozhovárať a povedať mu jej starosti.
Tak ubiehali dni, pomaly mesiace až roky, kým neprišiel deň, kedy sa pri jej dome pristavil mladý a veľmi bohatý kupec, ktorý potreboval nocľah. „Pekné dievča máte, no aj šikovné. Lepšie jedlo som veru nejedol.“ pochvaľoval si kupec po večeri a rodičia sa pyšne usmiali. „Bola by to dobrá nevesta. Dobre by som sa o ňu staral a dal by som jej všetko, čo by si zažiadala.“ riekol a keď to Katka počula, tak jej pri srdci pichlo od smútku.
„Ruka našej dcéry však ešte nikomu nepatrí a aj my by sme prijali zaťa, ako ste vy.“ radostne riekol otec, a tak prisľúbili Katkinu ruku kupcovi. Čoskoro sa začala chystať svadba pre Katku a kupca, ktorý sa nevedel dočkať svojej nevesty. Katka však napriek trom rokom, ktoré už ubehli nemohla na Tomáša zabudnúť. On bol jej pravou láskou. I keď si v deň svadby obliekala svoje šaty, tak plakala a nariekala. Zrazu sa však na oblaku objavil čierny havran, ktorého pri studni vídala.
„Tak ty si ma prišiel pozrieť naposledy? Odteraz už budem bývať so svojím manželom. Ani nevieš, ako veľmi mi chýba Tomáš. Kiežby som si mohla vziať jeho.“ smútila princezná a skryla si tvár do dlaní. „To aj môžeš, Katka.“ ozval sa hrubý mužský hlas a Katka takmer omdlela. Zrazu tam stál po rokoch Tomáš a ona mu padla hneď od radosti do náruče. „Ako to?“ opýtala sa a jej milý jej vtisol bozk na čelo.
„Moja matka nechcela, aby som si ťa vzal, a tak ma prekliala. Premenil som sa na havrana a človekom som sa mohol opäť stať, iba ak za mňa niekto vyroní tisíc sĺz z pravej lásky. Nedúfal som, že sa to stane, ale ty si to dokázala. Preto, ak ma miluješ tak, ako ja teba, vezmeš si ma?“ povedal Tomáš a kľakol si pred Katku. Tá natešene prikývla a vtedy vonku začalo snežiť. Katka hneď svadbu s kupcom zrušila a i keď sa rodičia nepotešili, Katka bola konečne šťastná po boku muža, ktorého miluje. Ešte toho roku na Vianoce sa vzali a žili spolu šťastne.
