V jednom domčeku na okraji dediny žili dedko a babka, ktorí mali psíka. Bol to taký malý chlpatý psík a obaja starkí ho mali veľmi radi.
Jedného dňa, hneď po obede, dala babka psíkovi do misky kúsok vareného mäsa. Tešila sa, ako ho psík pribehne zjesť, ale on nikde.
„Dedko, nevidel si nášho psíka?“ spýtala sa babka.
„Nie je pod stolom?“ Opýtal sa dedko a zohol sa, aby sa pozrel. Ale psík tam nebol.
„To je zvláštne,“ lamentovala babička. „Ešte nikdy sa nestalo, že by neprišiel, keď počul cinknúť misku.“
Babka a dedko chodili po dome a hľadali, či psík spí vo svojom pelíšku, či nezaliezol pod schody alebo či sa neschoval v kúpeľni. Niekedy sa tam chodil schovať, keď sa náhodou niečoho zľakol. Ale psík nebol ani tam, ani tam.
„Ty, dedko,“ spomenula si zrazu babka. „Nepustili sme ho pred obedom von do záhrady? Aby ešte utiekol a stratil sa!“
„Neboj sa, babka,“ upokojoval ju dedko. „Určite ho nájdeme.“
Dedko a babka sa obliekli a vyšli von hľadať svojho psíka. Vyšli pred dom a volali, ale psík neprišiel. Prešli záhradou okolo kurníka. Babka sa obrátila na sliepky.
„Sliepočky, nevideli ste tu nášho psíka?“
„Kotkodák, nevideli.“
Za plotom ich záhrady sa v ohrade pásli kone.
„Koníky,“ zavolal na ne dedko. „Nevideli ste tu bežať nášho psíka?“
„Íhahá, nevideli.“
Od koní k babke pribehla mačička a začala sa jej šúchať o nohy.
„Mačička, nevidela si nášho psíka?“ spýtala sa babička.
„Mňau, nevidela.“
Z oblohy priletela lastovička. Letela nízko a hovorila, že čoskoro bude pršať. Babička a dedko sa vrátili domov, aby nezmokli. Boli veľmi smutní, že psíka nenašli. Keď sa však vrátili do domu, babka počula, že niekde niečo vrčí.
„Dedko, nevrč.“
„Ja nevrčím, babka,“ hovorí dedko a obaja počúvajú, odkiaľ sa ozýva ten zvláštny zvuk.
Prišli až do spálne, kde počuli najhlasnejšie vrčanie. Vychádzalo to z postele. Babka prišla bližšie, odhrnula prikrývku, a čo nevidí! Ich psík spí v posteli.
„Tak tu si sa nám schoval, ty darebák,“ smeje sa babka a hladká psíka.
Psík sa prebudil a prestal hlasno chrápať. Radostne vrtel chvostom.
„Chrápeš ako medveď,“ zasmial sa dedko a už sa ponáhľal k psíkovi, aby ho zodvihol do náručia. „A my sme sa báli, že si sa stratil!“
V domčeku na okraji dediny bolo v ten deň veselo. Dedko a babka si našli svojho psíka a žijú s ním šťastne a spokojne až doteraz.