Už piaty rok bojovalo kráľovo vojsko s Turkami. A v tom vojsku bojoval aj jeden starý vojak Anton, ktorý tam bol, čuduj sa svete, aj so svojou mladou odvážnou dcérou. Táto dcéra sa volala Marína a nehnula sa od otca ani na krok. Keď otca povolali na vojnu, bola z toho smutná a nevedela si predstaviť, že by bola bez neho. Veď mala už len jeho jediného. Darmo prosila kráľa, že otec je už predsa starý a nebude dobre bojovať. Kráľ potreboval každého muža. A tak išla Marína s otcom.
Najprv sa ostatní vojaci čudovali, potom si zvykli a nakoniec sa tomu aj tešili. Bola to Marína, kto im po nociach zašívala roztrhané šaty, varila jedlo či obväzovala rany. O všetkých sa vzorne starala, akoby to boli jej vlastní otcovia či bratia.
Blížila sa rozhodujúca bitka celej vojny. Kráľovo vojsko prehrávalo. Bolo veľa zranených. Marína sa dozvedela, že aj jej otec leží tam niekde na poli a umiera a nemohla inak, ako ísť za ním. Obliekla si výstroj, na hlavu dala prilbu, do ruky chytila meč a vysadla na koňa. Za ňou posmelení nevídanou odvahou dievčaťa sa odvážili aj poslední vojaci, ktorí boli zatiaľ v tábore.
Marína sa však hnala prvá. Docválala doprostred poľa, napla luk a vystrelila. Jedným šípom trafila tureckého veliteľa, ktorý zranený padol na zem. Helma jej padla z hlavy a zlaté vlasy jej viali vo vetre. Turci sa naľakali. Žena im zranila veliteľa! Čo je toto za bosorku? Utekajme! Ako ovce bez svojho pastiera sa rozpŕchli a ušli, pretože sa báli, že všetci vojaci, ktorí sa hnali na pole sú ako Marína!
A tak vyhralo kráľovo vojsko veľkú bitku s Turkami. Turkov porazila odvaha a jediný výstrel z luku vojakovej odvážnej dcéry. Tá našla svojho otca a vrátila sa domov. A vojnu už našťastie nikdy nezažila.
