Bola raz jedna dedinka a v tej dedinke bola malá farebná škôlka. Farebná bola preto, lebo ju pani učiteľky ozdobili rôznymi peknými dúhovými farbami. A práve do tejto farebnej škôlky chodil malý neposedný chlapček menom Janko.
Vo svojej škôlke nemal veľa kamarátov, pretože nikdy neposlúchal a neustále niekoho zlostil. Jankovou najlepšou a jedinou kamarátkou bolo dievčatko menom Alička. Blonďavá Alička bola dobré dievčatko, poslúchala pani učiteľku a zakaždým sa snažila Janka opraviť alebo mu pomôcť či poradiť. Janko však neposlúchal ani pani učiteľku, ani kamošku Aličku. Pani učiteľka sa mu vždy snažila pekne vysvetliť, že musí poslúchať. Janko si ale nedal povedať.
Trápilo ho totiž, že mu niekto ďalší rozkazuje, to isté predsa počúva aj doma od mamičky a otecka – tam si uprac hračky, neutekaj, umy si ruky… stále to isté. Ani Aličku nechcel poslúchať a tá z toho bola veľmi smutná, ale pretože ho mala rada, naďalej sa s ním hrala a snažila sa mu vysvetliť, že pani učiteľku treba poslúchať. Jednoho slnečného dňa sa detičky hrali v škôlke na dvore. Pani učiteľka im dala veľmi dôležitú úlohu. Všetkým detičkám rozdala formičky a povedala im, nech „upečú“ pieskovú tortu. „Môžeme ho ozdobiť aj kvietkami?“, spýtala sa zvedavo Alička. Pani učiteľka prikývla a detičky sa pustili do práce. Janko samozrejme pracoval vedľa svojej kamarátky Aličky. „Tak a pridáme ešte cukor a čokoládu! A ozdobíme ho kvietkami!“, povedala Alička a posypala pieskom, ako cukrom, svoj výtvor. Odbehla si ešte na trávičku odtrhnúť žltú púpavu, ktorú dala na vrch tortičky. Bola veľmi múdra. „Super, Alička, tvoja torta vyzerá výborne!“, pochválila ju pani učiteľka a usmiala sa.
Aj Janko sa snažil vytvoriť svoju tortičku, ale veľmi sa mu nedarilo. Hnedovlasý chlapček sa preto začal hnevať a plakať, že má Alička a ostatní jeho spolužiaci krajšiu pieskovú tortu. Pani učiteľka sa ho však snažila nielen podporiť, ale aj mu s tortou pomôcť. „Janko, skús trošku menej piesku a takto si skús chytiť formičku,“ ukázala mu, „a potom to pôjde, uvidíš!“ povedala milo Jankovi pani učiteľka. Janko však pani učiteľku poslúchať nechcel, nahneval sa ešte viac a zahodil svoju formičku tak nešťastne, že trafil Aličkinu tortu a tá sa celá rozpadla. Alička sa rozplakala a utekala k pani učiteľke. Malé dievčatko bolo na svojho kamaráta veľmi nahnevané. „Už sa s tebou nechcem kamarátiť! Formičku si zahodil a zničil si moju tortu, a to len preto, že neposlúchaš pani učiteľku!“ zakričala.
Janko bol veľmi smutný, nechcel totiž formičku hodiť do Aličkinej tortičky. Mrzelo ho to. Keď sa detičky odobrali do triedy, Janka to veľmi trápilo. Alička sa s ním nerozprávala a hrala sa s inými deťmi. „Môžem sa hrať s vami?“ spýtal sa Janko smutne Aličky a spolužiačky Lucky. Dievčatá zavrteli hlavičkami a ďalej sa hrali so skladačkou samé. Pani učiteľka poradila Jankovi, aby sa svojej najlepšej kamarátke ospravedlní, a on ju po prvýkrát pekne poslúchol.
„Prepáč, Alička, ja som nechcel… Sľubujem, že sa už nebudem rozčuľovať a budem poslúchať!“ povedal smutne Janko a otočil sa, že ide preč. Alička vyskočila na svoje malé nožičky, poupravila si ružové šatôčky a objala Janka. „Keď budeš poslúchať, tak môžeme byť zase kamoši!“ povedala veselo a vzala Janka za ručičku, aby sa išli spolu hrať so skladačkou.
Pani učiteľka mala veľkú radosť, že sa chlapček tak milo ospravedlnil a že sú znova kamaráti s Aličkou, taktiež bola veľmi rada, že ju tak pekne poslúchol. Od toho dňa začal Janko pani učiteľku poslúchať a nielen to, dokonca si našiel aj ďalších kamarátov v škôlke, a to len kvôli tomu, že zlepšil svoje správanie a poslúchal. A tak jedna malá nevydarená tortička a nehoda s formičkou dali Jankovi viac, ako si mohol priať.