Uprostred hlbokého lesa stál peň. Bol jediný široko ďaleko. Okolo neho rástlo papradie a sem tam nejaká muchotrávka. Pravidelne každý večer na tom pni sedávala víla. Bola veľmi maličká. Keď išiel okolo nej nejaký dospelý, videl len malé svetielko na pni. Ale nespoznal, že by to bola víla.
Raz išla okolo Karolínka. Copaté dievčatko z blízkej dediny. Prechádzala sa lesom, hľadala hríbiky a čučoriedky. Začínal byť večer a na Karolínu prichádzala únava. Rozhodla sa, že si na chvíľu sadne na najbližší peň, než pôjde domov. Už sa skláňala, že si odpočinie, keď tu zrazu počula nejaký hlások. „Dávaj pozor, čo to robíš? Tu som ja. Ach joj. To sa mi stáva stále. Som taká malá, že ma nikto nevidí.“ Karolínka vyskočila a hľadala, kto to na ňu rozpráva. Až po chvíli zazrela na pni maličkú vílu. Sedela tam, hlavu mala sklonenú a plakala. Bola veľmi smutná., „Prepáč, nevidela som ťa , Ale nechcela som ti ublížiť. Prečo plačeš? Čo sa stalo?“ Víla zdvihla hlavu, pozerala sa na Karolínku, utrela si slzy a začala vysvetľovať. „Som smutná, pretože som malá. Najmenšia zo všetkých víl, čo sú tu v lese. Nemôžem s nimi ani chodiť tancovať večer k rybníku, pretože nevyskočím pri tanci tak vysoko, ako ostatné víly. Som jednoducho malá a nedokážem to. A tak namiesto toho každý večer sedím tu na pni a sama.“ Karolíne bolo víly ľúto. Jemne si ju vzala do ruky. Pohladkala ju a povedala: „To že si malá, to nevadí. Ja som tiež najmenšia zo všetkých detí, ktoré poznám. Ale aj tak môžeš dokázať veľké veci. Budeme spolu trénovať. Budem sem chodiť každý deň a budeme spolu tancovať a naučíš sa skákať tak vysoko, ako potrebuješ. Uvidíš, že to dokážeš.“ Odvtedy Karolínka chodila do lesa každý deň. Víla jej ukázala tanec a Karolínka s ňou usilovne cvičila a radila jej, ako sa má odrážať. Cvičili otočky a zdvíhačky, poctivo sa preťahovali a zlepšovali sa. Bolo to ťažké, ale ani jedna sa nevzdávala.
Po pár týždňoch, nadišiel veľký deň. Víla mala ísť tancovať k rybníku s ostatnými. Mala im ukázať, že už všetko vie. Karolínka ako dobrá kamarátka ju išla odprevadiť a tiež chcela vidieť, ako jej to pôjde. Sadla si blízko rybníka. Všade naokolo bolo šero. Zrazu celý rybník osvietil mesiac. Jemný vietor priniesol krásnu melódiu a na rybník začali pritancovávať víly. Jedna z nich bola najmenšia, ale všetko zvládala krásne. Dokonca aj posledná a tá najťažšia otočka s výskokom jej išla. Na víle bolo vidno, akú má z toho obrovskú radosť. Po tanci k nej Karolínka bežala a vrúcne ju objala v dlaniach. „Vidíš to, zvládla si to.“ Pokojne ju chválila. „Ďakujem, že si mi verila a pomohla mi.“ Vďačne jej odpovedala víla.
K rybníku potom Karolínka chodila každý večer a pozerala sa na svoju kamarátku, ako krásne tancuje. Zakaždým si pri tom uvedomila, že aj niekto malinký dokáže urobiť veľké veci.
