Všetky deti čakajú na piateho decembra. V noci z piateho na šiesteho totiž chodí Mikuláš a necháva všetkým dobrým deťom v topánkach sladkosti a ovocie. Súrodenci Zuzka a Daniel tiež netrpezlivo čakali na ráno, aby si v čižmičke našli sladké dobroty.
Čižmičky si poriadne vyčistili a vložili do okna. A potom išli spať. Ráno sa zobudila prvá Zuzka. Brata nechala spať a rozbehla sa k oknu. Keď však zbadala svoju čižmičku, od prekvapenia zostala neveriacky stáť. Jej čižmička bola prázdna, zatiaľ čo Danielova plná na prasknutie. Zuzku išlo poraziť od zlosti. Rozbehla by sa k rodičom a aj by sa rozplakala, no rodičia už dávno odišli do práce.
Vrátila sa teda do postele a začala vzlykať. „Čo ti je, čo reveš?“ opýtal sa rozospatý Daniel. „Nič som nedostala. Vôbec nič, ani jednu mandarínku!“
„Nuž asi si neposlúchala,“ mykol plecom brat s úškrnom na tvári a išiel sa pozrieť do svojej čižmičky. Bola taká plná! Sladkostí od výmyslu sveta a dokonca aj také, ktoré ešte nikdy nejedli.
„Daj mi aspoň niečo skúsiť,“ žobronila Zuzka.
„Snívaj! Je to moje, ty si predsa neposlúchala. To vie aj Mikuláš.“
Deti sa vychystali do školy a odišli z domu. Zuzka celý deň smútila a rozmýšľala, s nikým v celej triede sa nerozprávala a o tom, že nič nedostala na Mikuláša, nikomu nič nepovedala. Zato Daniel sa celý deň napchával sladkosťami.
Poobede, keď prišli domov z družiny, rodičia už boli doma. Mama si všimla, že je Zuzka smutná a zistila prečo. Strašne sa na Daniela nahnevala. Daniel, ten beťár totižto v noci vstal, preložil si Zuzkine balíčky do svojej čižmičky, ľahol si zase do postele a tváril sa, akoby nič. A chudera Zuzka si myslela, že na ňu Mikuláš zabudol!
Daniel mal vrátiť sladkosti sestre, no žiadne mu nezostali, pretože všetky zjedol. Musel teda rozbiť pokladničku a sestre kúpiť nové. Tá sa však aj tak najviac tešila z toho, že na ňu Mikuláš predsa nezabudol.
