Keď príde jeseň, vonku začne padať lístie. Ale nielen listy. Často padajú aj dažďové kvapky. Za oknami mrholí. Začína byť chladno. Na oblohe sa zbierajú tmavé mraky a potom nám padajú na zem vodopády kvapiek ktoré polievajú našu zeminu. Na také počasie sa radšej pozeráme len z okna. Kvapiek, ktoré padajú z mrakov, je priveľa. Ja poznám príbeh o jednej kvapke, ktorá bola iná. Vyzerala ako ostatné, ale nesprávala sa tak.
Keď na oblohe pribúdalo viacej mrakov, začali sa hromadiť a dážď bol na spadnutie, všetky kvapky začali poslušne padať dolu. Padali na zem do riek, oceánov, morí a kaluží. Všetky kvapky vedeli, aké dôležité je zavlažovať zem. Vedeli, že časom sa zo zeme vyparia a vrátia sa do oblakov. Taký je kolobeh vody.
Ale jedna z tých kvapiek nechcela spadnúť. Držala sa mrakov, kým mohla, a potom opäť odplávala s mrakmi niekam ďaleko. Už dlho sa jej darilo držať sa mrakov a nespadnúť. Jeden mrak sa jej to pokúšal vyhovoriť. Presviedčal ju po dobrom aj po zlom. Ona však bola tvrdohlavá. Stále sa ho držala.
Až jedného dňa mraku došla trpezlivosť a privolal vietor. „Vetrík, prileť, prosím ťa. Príď a pomôž mi. Neviem, čo mám s touto kvapkou robiť, a nemôžem ju nosiť večne.“ Priletel vietor Vetrík. Jemne fúkol na kvapku a spýtal sa jej, prečo nechce spadnúť. Najprv nechcela nič povedať, len sa držala. Po chvíli však pochopila, že vietor je láskavý a naozaj ho to zaujíma. Smutne sa pozerala na zem pod sebou a pomaly zo seba dostala, prečo nechce spadnúť. „Vieš, Vetrík, myslím si, že sa na mňa zabudne. Ak spadnem dole, rozplyniem sa vo vode a už nikto nebude vedieť, že som tu bola. Je mi z toho smutno. Chcem byť pre všetkých potrebná a dôležitá. Nechcem len tak zmiznúť. Navyše sa bojím výšok. Bojím sa len tak padať.“ Vietor sa na ňu súcitne usmial. Nič jej nevyčítal a chápal ju.
Jemne ju objal a povedal jej niečo veľmi dôležité. „Moja milá kvapka. Nemusíš sa báť, že by si nebola dôležitá. Vás kvapiek je síce veľa, ale každá z vás má veľmi dôležitú úlohu. Pre našu zem ste cenné. Vieš, že keby si jedna kvapka vody myslela, že je zbytočná, nikdy by nevznikol oceán, v ktorom je každá kvapka dôležitá. A ak sa bojíš výšok, pomôžem ti. Znesiem ťa dole, aby si nepadal príliš rýchlo. So mnou budeš v bezpečí, neboj sa.“
Kvapka ešte chvíľu premýšľala o tom, čo jej Vetrík povedal. Potom si uvedomila, že má pravdu. Nechala sa zniesť až na zem. Oblak bol šťastný, že to takto dopadlo. A kvapka nikdy nezabudla na to, čo jej povedal vietor. A ani ty na to nikdy nezabudni. Možno budeš niekedy smutný ako tá kvapka, ale pamätaj, že vždy si pre niekoho dôležitý a cenný.
