Kedysi dávno stál v našom malom meste zvláštny domček. Vyzeral inak ako ostatné. Mal vanilkovú farbu a namiesto strechy mal veľkú čerešňu. Celý dom vyzeral ako jeden veľký muffin. Každý deň sa z jeho okien šírila krásna vôňa, ktorá sa pomaly rozliehala po celom meste. Bola to vôňa rôznych lahôdok a chutných pochúťok. V tom domčeku totižto varili kmotričky kuchárky.
Bolo ich šesť. Renatka, Jitka, Šárka, Vlaďka, Radka a Dášenka Polievková. Boli to najlepšie kuchárky v meste. Prácu mali dobre rozdelenú. Tri z nich varili knedle a zemiaky, ďalšie dve robili omáčky a mäso a Dášenka varila polievky. Chodili k nim na jedlo ľudia z celého okolia. Nikde nevarili lepšie, ale nikto nevedel, ako to robia. Nikto nepoznal tajomstvo ich kuchyne. Cez dvere bolo počuť len hudbu kmotričiek, ktoré si pri práci spievali.
V mestečku žila aj malá Marienka. Bolo to malé dievčatko, ktoré milovalo jedlo a chcelo sa o ňom naučiť čo najviac. Hoci bola plachá, každý deň nabrala odvahu, postavila sa pred dvere kuchyne a prosila: „Moje milé kmotričky, ukážte mi ako to robíte. Chcem sa od vás všetko naučiť a nikomu to tajomstvo neprezradím, to vám môžem zaručiť.“ Kuchárky sa nechali dlho presviedčať, ale nakoniec súhlasili. Otvorili Marienke dvere a s úsmevom ju pozvali do kuchyne. Dali jej však prísne varovanie. „Keď po tom tak veľmi túžiš, naučíme ťa variť, ale naše tajomstvo si musíš zaslúžiť.“ Marienka bola od šťastia bez seba. Dostala bielu zásteru, dvere sa za ňou zavreli a začali sa diať veci. Kmotričky začali spievať, všetky hrnce začali tancovať. Jitka, Renatka a Šárka začali vyhadzovať zemiaky do vzduchu. Vlaďka a Radka krájali mäso dvoma rukami naraz a to skákalo samé do hrnca a Dášenka skákala okolo kotla a hádzala korenie do polievky. Marienka sa len pozerala s otvorenými ústami. Onedlho si začala aj ona pospevovať s kuchárkami. Sotva zástera počula prvé slová, ktoré Marienka zaspievala, začala sa na nej hýbať. Ťahala ju od stola k stolu. Od kotla ku kotlu. Jej ruky sa chytali všetkého a nohy tancovali po celej kuchyni. Keď bolo všetko hotové, nesmelá Marienka sa odvážila spýtať. „Tak v tom to je ? V čarovnej zástere?“ Kmotričky sa usmiali. „Marienka, to je len časť tajomstva. Zvyšok sa dozvieš časom.“
Malá Marienka sa tešila na každý deň v kuchyni. Vždy, keď si obliekla zásteru a začala variť s kuchárkami, prestala sa hanbiť. Spievala a tancovala po kuchyni. Všetko voňala, snažila sa rozoznávať všetky chute a snažila sa naučiť všetko, čo v kuchyni videla. Bolo to, akoby sa ocitla v inom svete. Po nejakom čase ju kmotričky zavolali, aby sa postavila k veľkému hrncu. Bublalo v ňom niečo chutné. Rozostúpili sa okolo nej a povedali jej, aby siahla do vnútorného vrecka zástery. Našla tam vrecúško s práškom. „Toto je druhá polovica tajomstva. Je to prášok lásky. Keď ho nasypeš do jedla, bude to chutiť najlepšie. Pretože keď varíš s láskou, jedlo je najlepšie. Sme veľmi radi, že sme ju v tebe našli. Pokiaľ budeš mať lásku k jedlu, budeš najlepšou kuchárkou na svete.“ Marienka všetkých objala. Bola im vďačná za všetko, čo ju naučili. Do hrnca nasypala niekoľko zrniek čarovného prášku a kuchyňou prenikla nádherná vôňa. „Teraz sa ma už nezbavíte.“ povedala Marienka s úsmevom. A tak sa stalo. Odvtedy Marienka varila každý deň spolu s kuchárkami.
Muffinový domček je v našom meste dodnes. A stále z neho ide tá najkrajšia vôňa. A kto vie, aké tajomstvá ešte ukrýva.
Krásna rozprávka ?️