Všetko sa to začalo písomkou z matematiky, ktorú Marek nechcel písať. Kúpil si teda nanuk a v zime ho veselo lízal. Najskôr jeden. Potom druhý. A potom tretí. Na druhý deň ho bolelo hrdlo, mal nádchu a horúčku. Bol chorý! Podarilo sa!
Nemusel ísť do školy a písať písomku. Bude si pekne doma v teple oddychovať, nepôjde do školy, nedostane päťku. A potom budú vianočné prázdniny a zase bude doma. Prvé dni mu bolo fajn, naozaj mu doma bolo dobre. Sledoval telku, hral na počítači, jedol kompóty. Všetci ho obskakovali a ľutovali. No po pár dňoch mu začínalo byť horšie. Nič ho nebavilo, jesť mu nechutilo, hrdlo mal zapálene a hnisavé, nos zodratý od častého utierania a horúčka sa mu zvýšila.
Mama rozhodla jednoznačne – treba ísť do nemocnice. Marek sa nevládal ani brániť. Nevnímal, čo sa okolo neho deje. Bolo mu veľmi zle. A v nemocnici si ho nechali. Spoza nemocničného okna pozoroval, ako sa deťom začali prázdniny, ako sa môžu korčuľovať a sánkovať, ako sa pripravujú na Vianoce. A on musel byť zavretý tu v nemocnici, sám, bez rodičov a bez telky. Nikto ho nechodil navštevovať, jedinú spoločnosť mu robili vyčerpané sestričky. Pobalil si teda Marek veci a rozhodol sa, že pôjde domov. Čo tu bude.
Skončilo vyučovanie, začali prázdniny, už nemôže byť chorý. „Kam si sa vybral, mladý pán?“ zastavila ho doktorka. „Domov. Budú Vianoce, už som zdravý,“ odvetil Marek. „No veru Marek, nie si zdravý, ešte stále tu musíš zostať! Šup šup do postele a nerob nám tu starosti.“ Marek síce nerád, no poslúchol. Čo mal robiť. Ležal v posteli, zase sa cítil zle a ľutoval tie tri nanuky, ktoré zjedol v mrazoch.
Už nikdy a nikdy to neurobí! Len aby ho pustili domov do Vianoc. Len nech už môže byť doma a už nikdy podobnú vec neurobí. Zdravie si treba vážiť! Mareka pustili domov na Štedrý deň. Len taktak, no Vianoce stihol.
A jeho prianím bolo, nech už tak skoro zase neochorie. Lebo písomka z matematiky je v porovnaní s chorobou nič!
