Veľká noc je zasa o deň bližšie, pomyslel si Vojtík a ponáhľal sa ku starému otcovi. Našiel ho v záhrade, ako trasie jabloňou.
„Čo to robíš, dedko?“
„Trasiem stromy, Vojtík. Podľa povery tak budú mať veľkú úrodu,“ vysvetlil starý otec.
„Budeme pliesť ten korbáč?“ pýtal sa Vojtík.
„Ale určite. Prútiky tam mám pripravené. Tak poď.“
Starý otec ukázal Vojtíkovi, ako sa pletie korbáč z vŕbových prútikov. Vojtík to niekoľkokrát skúsil a už mu to išlo skoro samo. Mal z toho veľkú radosť.
„Upletie si korbáč aj babka?“ pýtal sa Vojtík.
„Kdeže. Na šibačku chodia len chlapci. Babka pečie baránka a bude farbiť vajíčka, aby mala v pondelok čo darovať šibačom.“
Keď uplietli a zaviazali korbáče, starý otec uviazal na každý bielu mašličku.
„Skoršie sa nedávali vajíčka. Ale farebné stužky,“ vysvetlil starý otec. „Čože, Vojtík? Si dnes nejaký zamĺknutý.“
„Len rozmýšľam. Keď Ježiš umrel, čo s ním teda bolo ďalej? Hovoril si, že sa zase prebudí.“
„No áno, Vojtík. Dnes je Biela sobota. To sa hovorí, že Ježiš ležal v hrobe. A v noci vstal z mŕtvych. Kameň z jeho hrobu bol odvalený a hrob zostal prázdny.“
„Myslel som, že vstane až v nedeľu alebo v pondelok,“ čudoval sa Vojtík.
„Vstal v noci zo soboty na nedeľu, preto sa tomu hovorí Veľká noc. Odtiaľ sa vzal celý názov pre
veľkonočné sviatky. Hlavná sláva sa koná až v nedeľu.“
„A v pondelok bude oblievačka! A pôjdeme spolu šibať, že áno, dedko?“
„Samozrejme, že pôjdeme, Vojtík,“ smial sa starý otec a hladkal chlapca po hlave.
„Ja si chcem vyšibať žlté vajíčko,“ tešil sa Vojto. „Mám žltú veľmi rád.“
„Až ti poviem, čo znamená žltá farba, možno ho chcieť ani nebudeš.“
„Čo znamená?“
„Vojtík, poď už domov,“ volala mamička z okna.
„Ale nie, takto sa to nedozviem,“ bedákal Vojto.
Starý otec sa usmial: „Vydrž do zajtra. Keď prídete na návštevu, všetko ti to poviem.“
„Vďaka, dedko! Už sa teším!“ zavolal Vojtík a utekal domov za mamičkou.
