Kde bolo, tam bolo, žili raz dve sestry. Jedna sa volala Veronika. Bola pekná, múdra a dobrá. Každému pomohla. Tá druhá, ktorá sa volala Katarína, bola jej pravým opakom. Bola škaredá, zatrpknutá a zlá. Ku každému sa správala povýšenecky.
Obe sestry boli súce na vydaj. A obe boli zaľúbené do jedného chlapca. Volal sa Janko a býval u susedov. Každé ráno po robote vykúkal, kedy už príde Veronika. Jedného dňa jej vyznal lásku a požiadal jej otca o jej ruku. Ten súhlasil.
Ich láske však nepriala Katarína. „Bodaj by ste v deň vašej svadby skameneli!“ vykríkla za nimi v zlosti. Veronika s Jankom chystali svadbu. Všetci sa veľmi tešili a na sestrine slová plné zlosti zabudli. Vo chvíli, keď obaja povedali áno, premenili sa na sochy. Svadobčania neverili vlastným očiam! Nešťastný otec sa rozbehol za Katarínou a prosil ju o to, aby kliatbu odvolala.
Tej už bolo ľúto čo vykonala, no nedalo sa nič robiť. Nevedela, ako má kliatbu odvolať! Tu jej jedna starena poradila, aby sa vydala do kráľovstva prekliatych a tam zrušila svoju kliatbu, ktorú vyslovila. Katarína, hoci vedela, že to bude nebezpečné, vydala sa na cestu.
Katarína putovala celé dni. Dňami i nocami. Bez oddychu i bez jedla. Kde tu sa len napila vody zo studničky alebo zjedla pár lesných malín. Spávala pod stromami a v noci sa triasla od zimy i od strachu. Noci v lesoch boli naozaj nebezpečné. V diaľke počula dokonca vytie vlkov. Katarína sa však nedala ničím odradiť. Stále myslela na svoju úbohú sestru, ktorá sa kvôli jej hlúposti zmenila na kameň. A chudák Janko! Ten predsa nemôže za to, že mal radšej Veroniku! Láska sa nedá ovplyvniť ani zmeniť, ba dokonca ani zrušiť. Konečne po dlhom putovaní, dorazila Katarína do prekliateho kráľovstva. Tam panoval kráľ, ktorý plnil kliatby všetkých ľudí. Teraz bolo na Kataríne, aby ho presvedčila, že jej kliatbu musí zrušiť.
„Dobrý deň!“ pozdravila kráľa sediaceho na kamennom tróne v strede nádvoria. Nikde na okolí nebolo živej duše. Ani vtáčika. Ani kvetinky. Všetko bolo pochmúrne a tiché.
„Načo si sem prišla Katarína? Tvoju kliatbu som splnil tak, ako si si priala!“ odvetil kráľ hrubým, zachrípnutým hlasom, z ktorého išla hrôza.
„Som tu, lebo… Lebo vás chcem poprosiť, aby ste kliatbu zrušili! To čo som povedala, povedala som v hneve! V zlosti! Bez rozmýšľania! Mám rada svoju sestru i Janka a doprajem im šťastie.“
„Neskoro Katarína! Ľudia si neuvedomujú, akú veľkú moc majú ich slová. Čo dokážu. Rozprávajú a rozprávajú. Nedávajú si pozor, čo hovoria. A to je tá chyba! Slová, ktoré sa vyslovia sa nedajú vziať späť a kliatby sa nedajú zrušiť!“
„Prosím!“ Katarína padla na kolená.
„No dobre,“ začal kráľ opatrne, „je tu jedna možnosť!“
„Aká?“
„Zruším tvoju kliatbu, ak mi prinesieš tri veci, po ktorých túžim.“
„Prinesiem všetko!“
„Prines mi tri jablká. Jedno z nebeskej záhrady, druhé z podzemného kráľovstva a tretie zo stredu zeme. Len vtedy tvoju kliatbu zruším a tvoja sestra i jej muž ožijú!“
Kráľ jej dal na splnenie úlohy jeden rok. Ak úlohu dovtedy nesplní, sestra i Janko zostanú navždy sochami a ona zomrie. Katarína súhlasila a vydala sa na cestu.
