Stalo sa to v jeden chladný januárový deň. Marek kráčal s mamou po zasneženom parku a tešil sa na to, kedy bude konečne doma v teple. Zrazu začul tiché kňučanie. Zastavil mamu a spoločne sa pozreli pod jednu z lavičiek neďaleko. Bolo tam malé šteniatko.
Triaslo sa od strachu a od zimy. Zrejme bolo aj hladné. Marek vytiahol šteniatko spod lavičky a pritúlil sa k nemu. Šteniatko sa ani nebránilo, zacítilo totiž ľudskú lásku a teplo. Marek pozrel na mamu a tá mlčky prikývla. Aj jej bolo šteniatka ľúto. Vedela, že ľudia sa v tomto povianočnom období zbavujú zvieratiek, ktoré dostali pod vianočný stromček. Zrejme ani toto už nikto nechce. A tak si šteniatko nechali. Dobre ho doma vykúpali, nakŕmili a celý večer sa s ním hrali. Dali mu aj meno. Bella. Marek bol spokojný a nechcel ani myslieť na to, čo by sa so šteniatkom stalo, keby ho nenašli. Stali sa z nich najlepší kamaráti.
Tak prešiel týždeň, dva. Oteplilo sa a Marek išiel s maminou a s Bellou na prechádzku. Zrazu začuli krik: „Oci, oci, to je Lujza!“ Dievčatko sa rozbehlo k Marekovi a k Belle. Chcelo si psíka chytiť na ruky, no psík sa nedal. „To je môj pes! Okmažite mi ho vráť!“ kričalo dievčatko. Zrazu prišiel otec dievčatka a dievčatko odtiahol. „Prepáčte, prepáčte, kedysi to bol náš pes! No všetko doma rozbíjal, tak sme ho museli dať preč! No teraz, keď sme ho našli, by sme si ho možno mohli vziať späť. Dali by sme ho do pivnice.“
Marek sa zhrozene pozrel na dievčatko i na jeho otca. „To nie je Lujza, to je Bella. A je to môj pes. Môžete sa hanbiť, čo ste tomu šteniatku urobili, nebyť nás, určite by tu zomrelo od zimy a od hladu.“ Marek schytil Bellu i mamu za ruku a ťahal ich preč. „Mami, vidíš to, akí dnes žijú ľudia? Myslia si, že šteniatko je akási vec, ktorej sa môžu zbaviť, keď sa im už nechce o neho starať!“ Mama prikývla. „Veru Marek, treba len dúfať, že takýchto nechcených darčekov nebude veľa. Každý psík si totižto zaslúži svoj domov.“ A všetci traja išli domov.
