Cesta do Afriky – Ema rozpráva svoj príbeh

V živote sa mi prihodilo veľa zaujímavých vecí, ale ak vám mám pravdu povedať, so slonom som sa ešte nerozprávala. Vlastne so žiadnym zvieratkom. Moja mama mala psa, ale ten na mňa len vrčal. Pochybujem teda, že by mi chcel povedať niečo pekného. Zato toto sloníča na mňa prehovorilo celkom milo. A tak som to chcela využiť a hneď som sa s ním pustila do reči. Čo keď za chvíľu prestane rozprávať?

Nemusela som sa ale obávať! Sloníča bolo veľmi zhovorčivé. „Ako sa voláš?“ opýtala som sa. „Som Emanuela Mugba-Bugba z rodu Loxodonta africana oxyotis. Všetci ma ale volajú Ema!“ „ Ema? To je ale veľmi pekné meno! Moja najlepšia priateľka sa volá Ema,“ povedala som. „Ó, to je pekné! Môžem byť aj ja tvoja priateľka?“ Zamyslela som sa. Mala som veľa priateľov – ľudí. A musím vám úprimne povedať, nie vždy to s nimi bolo ľahké. Niekedy ma aj oklamali, alebo mi ublížili. Prečo sa teda neskúsiť kamarátiť so slonicou?

„Môžeš byť moja najlepšia priateľka,“ povedala som. „Super a čo robia najlepší priatelia?“ opýtala sa Ema. „Najlepší priatelia si navzájom hovoria to, čo ich trápi,“ vysvetlila som jej. „Ó, tak to ti budem musieť povedať, prečo som taká smutná.“ „To by si veru mala!“ prisvedčila som. „Veľmi túžim dostať sa domov. Domov do Afriky. Hoci je tu pekne a veľmi dobre sa o mňa starajú, už ma nebaví pozerať sa každý deň na tie isté, rovnaké, otravné tváre a prechádzať sa stále po tom istom výbehu. Chcela by som sa rozbehnúť ďaleko a stretnúť sa s inými slonmi a inými zvieratami. A žiť v pokoji, bez ľudí.“

„To ti celkom rozumiem,“ prikývla som. „Moji rodičia sa v Afrike narodili a veľmi často mi o nej rozprávajú. Rada by som tam išla. Nevieš mi prosím ťa poradiť, ako by som sa tam dostala?“ Táto otázka mi vyrazila dych. Dosť ťažko som si zvykla na to, že sa rozprávam so slonicou. A teraz ešte toto. Slonica si odo mňa pýta rady, ako sa má dostať do Afriky. „No, moji známi boli v Afrike. A leteli tam lietadlom.“

Slonica sa zamyslela. Chcela niečo dodať, no zozadu sa ku mne priblížil pracovník zoo, a tak sa otočila. „Už je veľa hodín, zatvárame zoo. Opustite areál, prosím!“ Chcela som sa na niečo vyhovoriť, aby som s Emou mohla prehodiť ešte pár slov, no nedalo sa. Muž bol neodbytný a ja som s ním musela opustiť okolie ohrady i zoo. Predsavzala som si ale, že na druhý deň sa tam po práci vrátim a pokúsim sa Eme útek vyhovoriť. Dostať sa tam je predsa nemožné!