Na druhý deň som v práci nemohla obsedieť, neustále som pozerala na hodinky a čakala, kým budem môcť odísť. Išla som hneď do zoo. Nezastavovala som sa ani pri stánku s občerstvením a netrávila čas ani pri mojich obľúbených motýľoch. Išla som rovno k výbehu slonov. Ema tam už bola a rovnako ako včera, stála mimo a hľadela do ďaleka. Počkala som kým odíde veľká rodinka s hlučnými deťmi a priblížila som sa k ohrade.
Začala som rýchlo, pretože som sa bála, že nás zase niekto preruší a ja Eme zase nestihnem povedať to, čo mám na srdci. „Počuj Ema, rozmýšľala som, je to naozaj nebezpečné! Nemala by si na cestu do Afriky ani myslieť! Nedá sa to, je to nemožné! Ľudia ťa chytia a privedú zase sem… A to v tom lepšom prípade… V tom horšom prípade zoberú pušku a…“ Nechcela som na to ani myslieť. „Ale ja už som sa rozhodla. Včera bola zvieracia porada a…“ „Zvieracia porada?!“ neverila som vlastným ušiam. Zvieratá majú poradu? „ Áno, to by si mi, moja drahá priateľka, neverila, ako je to v noci v zoo…“ „No to si naozaj neviem predstaviť, myslela som si, že zvieratá pokojne spia vo svojich výbehoch.“
„Ale kdeže. Keď návštevníci odídu a zoo sa zavrie, ošetrovatelia sa o nás postarajú. Poriadne nás nakŕmia, zavrú výbehy a poberú sa domov. Ostane tu len strážnik. Ten si však pokojne drieme vo svojej búdke a nestará sa o to, čo sa deje v zoo. Väčšinou aj my pokojne spíme a užívame si božský pokoj, no niekedy, keď sa niečo deje, zvolá sa zvieracia porada a vtedy sa stretneme a poradíme sa.“ „Ale ako sa dostanete z výbehov?“ „Otvoríme si.“
Ema to povedala tak jednoducho, že som sa normálne zahanbila nad tým, čo som sa opýtala. Otvoria si. Aké jednoduché. Ako to, že rozprávajú. Nechcela som, aby si o mne myslela, že som nejaká nevzdelaná, a tak som sa k tomu nevracala. Radšej som sa opýtala, čo bolo na tej zvieracej porade. Dovolili jej odísť? „Práve naopak! Zakázali mi to. Vraj mám byť tu a nevymýšľať. Najviac samozrejme protestovali moji rodičia. Vraj tu je dobre a som tu v bezpečí. Nechápu však, ako veľmi mi chýba voľnosť a ako veľmi sa chcem vrátiť domov. Lebo toto tu nikdy nebude pre mňa domov. Aj keď som sa tu narodila.“ „A čo teda urobíš?“ „Odídem aj tak. Dnes v noci. Všetko som si premyslela.“ Darmo som sa snažila priateľku presvedčiť o opaku. Ema bola rozhodnutá. Nezostávalo mi nič iné, len sa s ňou rozlúčiť a popriať veľa šťastia. V kútiku duše som však neverila, že jej plán vyjde. Bola som presvedčená, že keď sem zajtra prídem, Ema bude zase tu. Mýlila som sa.
