V deň, kedy si mali žiaci prevziať polročné vysvedčenia, Jožka neobyčajne silno bolel žalúdok. Alebo že by to bolo skôr svedomie? Svojim rodičom totiž nepovedal, že z matematiky bude mať štvorku. Všelijako sa vyhováral a chcel, aby ho rodičia nechali doma. No tí nesúhlasili. Len nech pekne ide pre vysvedčenia a potom poobede pôjdu k lekárovi.
Jožko kapituloval a vybral sa do školy, prevzal si vysvedčenie a vypočul si dohováranie pani učiteľky. Vraj sa musí viac snažiť, viac počítať a menej myslieť na hlúposti. Vraj si tu štvorku môže na konci roka opraviť. Lenže čo z toho? Bitku dostane teraz. A možno mu zoberú aj mobil. A možno mu zrušia futbal a zoženú doučovanie. Samé strašné veci!
Ako tak Jožko kráčal domov, najpomalšie ako sa len dalo, rozmýšľal nad tým, ako by bolo fajn, keby domov vôbec nedošiel. Rodičia by sa o neho báli, vyhlásili by pátranie a na štvorku z matiky by si ani nespomenuli. Schoval sa teda do starej, rozpadnutej budovy na konci dediny a čakal.
Hodiny sa vliekli. Bolo mu zima. Bol hladný. Nudil sa. Kedy ho začnú hľadať? A kedy už budú dosť vystrašení na to, aby mu všetko odpustili? Jožko čakal a čakal. Zrazu sa z miestností na druhom poschodí ozývali zvláštne zvuky. Jožko sa prestrašil a spomenul si na rozprávky, ktoré počul od svojich spolužiakov, o tom, že tu straší. Vyľakal sa, vybehol z budovy a utekal domov. Ani výprask, ani týždeň bez mobilu ba ani doučovanie z matiky nie je také hrozné, ako sa nechať zožrať strašidlami.
Do domu vbehol zadychčaný a vystrašený. Pozrel na hodiny a zistil, že tam nebol ani pol hodiny. Jasné že ho rodičia nehľadali, neboli dokonca ešte ani doma z práce. A tu sa Jožko plesol po čele. Školská taška s vysvedčením zostala tam!
