Ďaleko v horách stála menšia chalúpka. V nej žili dedko s babkou. Každé prázdniny za nimi jazdil ich milovaný vnúčik Jakub. Mal to tam veľmi rád, pretože to miesto pre neho bolo čarovné. Žiadny deň v tejto chalúpke nebol len taký obyčajný.
Raz sa Jakub rozhodol, že babke a dedkovi pomôže s upratovaním na povale. Tušil, že tam nájde nejaké poklady, ktoré sa mu budú hodiť. A naozaj tam bolo veľa vecí. Niekoľko ich odniesol preč, niektoré len umyl, aby sa dali ešte použiť, a iné uložil na nové miesto. Keď náhle zdvihol starú deku, aby ju vyprášil, prekvapilo ho, čo práve pod ňou našiel. Vyzeralo to ako starodávna truhla.
„Babka, dedko, čo v nej je? Mohol by som ju otvoriť? Je tam nejaký poklad?“ netrpezlivo sa vypytoval Jakub. Starí rodičia sa len pousmiali a kývli, aby Kubík truhlu otvoril. Chlapec bol napätím bez seba. Pomaly odomkol zámok na veku a potom opatrne veko zdvihol. Hneď nazeral do prvej škvierky, ktorá sa ukázala. Keď otvoril truhlu dokorán, prekvapením ticho vydýchol. Našiel tam oblečenie pre rytiera, helmu a meč, ale ešte niečo navyše. Záhadný denník. Jakub zošit vytiahol. Nebol oveľa väčší ako jeho dlane. Jeho žltkasté stránky boli zviazané kožou a obal akoby z dreva. Jakub si ho prezeral a otáčal si ho v rukách zo všetkých strán. Tak veľmi ho chcel otvoriť, tak veľmi chcel vedieť, čo sa v ňom píše.
„Môžem?“ spýtal sa babičky a deduška. „Ten je môj, Kubko. Písal som ho, keď som bol len o fúz starší ako ty. Len sa do neho pozri. Ale pozor! To, čo sa v ňom dozvieš, nesmieš nikdy nikomu povedať,“ vysvetlil mu starý otec a potuteľne sa usmial. „Nejaké tajomstvo, to bude super,“ pomyslel si Jakub a hneď začal rozväzovať uzlíky na zviazanej koži.
Úplne sa do denníka začítal. Hltal každé slovo. Jeho starý otec tam rozprával, ako chodil každý deň do lesa, čo všetko tam našiel, aké zvieratá stretol. Tiež tam rozprával, aké výpravy podnikal do hôr a do jaskýň, ako mal niekedy strach, pretože v tmavých zákutiach lesa naňho svietili oči rôznych zvierat. Všetko, čo Kubo čítal o svojom dedovi, bolo tak napínavé, tak vzrušujúce.
Potom ale našiel v denníku ešte niečo. Namaľovanú mapu. Miesta, ktoré mapa zakresľovala, Jakub dobre poznal. Vedel, kde to je. Nemeškal a utekal s denníkom v ruke do lesa, aby zistil, kam ho mapa dovedie a čo sa v cieli ukrýva. Postupoval presne podľa obrázku. Po chvíli dorazil k vyznačenému cieľu. Bol tam veľký kameň a pod ním mäkká hlina. Kubo hneď začal odhŕňať hlinu a po chvíli naozaj na niečo narazil. Bola tam schovaná menšia krabička. Jakub ju vytiahol, otvoril a v nej našiel poklad. Dedkov poklad. Bol tam jeho vyrezaný vreckový nôž, kompas, šatka, ktorú nosil, a ručne vyrobené náramky priateľstva, ktoré sám dedo urobil z kože. Jakub bol nadšený. Také vzácnosti!
Hneď krabičku vzal a ponáhľal sa s ňou k chalúpke. Keď sa objavil vo dverách, starý otec sa len usmieval a povedal: „Už si to našiel Kubko?“ „Áno, našiel. Išiel som presne podľa mapy a tiež som čítal, čo si písal v denníku. Aké zvieratá si spoznal a ako si objavoval jaskyne. Dedo, dedko, prosím, mohol by som si ten poklad nechať? A budeš mi všetko rozprávať? Chcem vedieť úplne všetko, čo si vtedy zažil,“ prosil Jakub svojho deda.
V ten večer sa v chalúpke zapálilo v krbe. U neho sedel Kubík, jeho dedko a tiež babička. Chlapec mal v ruke dedkov podklad, ktorý našiel. Oheň v krbe pekne plápolal a dedko rozprával príbehy. Svoje vlastné príbehy. Presne tak, ako si Kubík prial. A to bolo najviac, čo mohol starý otec svojmu vnúčikovi dopriať. Kus svojho času a kus zo seba. Na tento večer spomína Jakub dodnes.
