Julka a Andrejko boli dvojičky. Spoločne chodili do školy. Spoločne sa delili o detskú izbičku. A spoločne teraz odišli na prázdniny. Už to bolo niekoľko dní, čo byt stíchol. Len večer, keď zaspali aj susedia, v detskej izbe sa začali ozývať… Viete čo? Stavte sa, že neuhádnete!
Hračky! Presne tak, hračky sa začali rozprávať. Rozprávali sa zväčša o Julke a Andrejkovi a potom boli z toho smutné. Starý plyšový medveď sa už na to nemohol pozerať, a tak jedného dňa navrhol, aby každý večer jedna hračka porozprávala o tom, čo s Julkou a Andrejkom zažili. Tak im večery rýchlejšie utečú a deti budú skôr doma. Hračky začali rozprávať. Štvrtý deň rozprávala stavebnica.
Vidíte ma, aká som pekne poskladaná? Ach, vždy som taká nebývala. Pamätám si, ako ma Andrejko dostal na Vianoce. Bola som rozložená po celom byte. Všade sa povaľovali moje kocky. Mama sa na to hnevala. Otec sa na to hneval. No Andrejko neustúpil. Stavebnica sa skladá a kým sa neposkladá, nebude ju každý večer upratovať. Bola by to príšerná hlúposť! A tak som bola rozťahaná po celom byte a všetci po mne stúpali.
Už už to vyzeralo, že ma Andrejko stihne doskladať pred tým, ako príde dlho očakávaná návšteva, no nestalo sa tak. Chýbalo len pár kociek, keď do obývačky vtrhol ujo Jaro s malým synčekom. Hneď sa na mňa zabudlo. Dospelí po pár hodinách odišli von pozrieť si nové auto uja Jara. Len deti ostali v byte. Andrejko sa vrátil ku mne a chcel ma doskladať a Julka mala dávať pozor na malého Jarka. Lenže v televízií dávali jej obľúbenú rozprávku a Julka na malého celkom zabudla. Ten sa plazil po byte. Všetko chytal, všetko pchal do úst.
Zrazu Andrejko vykríkol! Stavebnica doskladaná, ale jedna kocka mu chýba! Kde je? Deti podozrievavo pozreli na malého Jarka. Čo keď ju zjedol? Julka sa rozplakala. Rozplakal sa aj malý! To ho isto bolí bruško, lebo zjedol to, čo nemal. Deti sa zľakli. Povedať to rodičom? Nepovedať? Čo sa môže stať dieťaťu, ktoré zje kúsok zo stavebnice? Zomrie? Rozplakal sa i Andrej a rozhodol.
Treba zavolať rodičom a povedať pravdu. Bude to predsa na Julku, tá mala na neho dávať pozor! On je v bezpečí! Deti teda zavolali rodičov a všetko im povedali. Jarkovi rodičia sa zľakli a okamžite brali malého do nemocnice. Doma to boli zatiaľ nervy. Otecko sa prechádzal po byte hore dole a obhrýzal si nechty. A tu zrazu…
Au! Na niečo stúpil! Na posledný kúsok stavebnice! Okamžite volal ujovi Jarkovi, že sa nemusia báť, že malý Jarko nezjedol nič, čo nemal. Všetci si vydýchli. Ja som bola rada, že som celá a deti, že nespôsobili nešťastie. Odvtedy však majú zákaz vyťahovať hračky z detskej izby.
