Zelenina je zdravá, hovorí snáď každý dospelý. Čo ak si ale aj so zeleninou donesieš z obchodu malé zvieratko? To sa nedávno stalo Karolínke. Jej mamička išla nakúpiť do obchodu. Samozrejme hlavne veľa zeleniny, aby bola Karolínka zdravá a silná.
Keď prišla mamička domov, dala tašky na stôl a začala vybaľovať. Vytiahla mlieko, mrkvu a potom veľa druhov šalátov. Na jednom z tých šalátov sa ale niečo hýbalo. Niečo maličké.
Karolínka si list šalátu vzala opatrne do dlane a spýtala sa mamičky: „Mami, čo si to s tým šalátom kúpila?“ „Čože?“ spýtala sa mamička a začala si prezerať list, ktorý držala Karolínka v ruke. Keď sa zadívala poriadne, uvidela malého slimáčika. Bol schovaný vo svojej ulite a ani sa nepohol.
„Jééé, čo to tu máme za drobca?“ usmiala sa mamička. „Mami, mami, necháme si ho,“ začala prosiť Karolínka. „Ale zlatíčko, veď ani nevieme, ako sa o neho starať,“ namietala mamička. Veľmi sa jej nepáčila predstava mať doma také zvieratko.
„Mamička, ja všetko nájdem na internete. Prečítam si, ako sa oň postarať. Akonáhle vyrastie, vypustíme ho. Mami, prosím,“ žadonila ďalej Karolínka. Mamička po chvíli dovolila, a tak sa Karolínka pustila do študovania. Čítala si, čo je pre slimáka najlepšie, ako má vyzerať jeho bývanie a čo musí jesť. Keď si všetko vyčítala, urobila mu domček v debničke, ktorú mala na hranie. Dala mu tam lístie a všetko, čo potreboval.
Každý deň ho sledovala a pozorovala. Slimáčik začal byť po nejakom čase zvedavý, vyliezal z ulity a rozhliadal sa okolo. Karolínka na ňom mohla oči nechať. Sledovala, ako sa rozhliada, ako sa pohybuje a naťahuje pre lístie, ktoré mu Karolínka každý deň chystala.
O pár mesiacov prišla Karolínka za mamičkou a smutne jej povedala: „Mami, nastal čas. Slimák vyrástol a musíme ho pustiť, aby bol spokojný.“ „Dobre, zlatko, som veľmi rada, že si sa tak rozhodla a že chápeš, čo je pre neho najlepšie,“ pochválila dcérku mamička.
A tak jedného dňa vzali debničku, zašli do lesa k potoku, až narazili na kopu šťavnatého lístia. Naklonili debničku, aby slimáčik mohol sám vyjsť. Zvieratko pomaly vyliezalo z ulity a začalo sa súkať von z debničky. Karolínke ukvapla slza, keď videla, že sa jej slimáčik vzďaľuje.
A potom sa stalo niečo nečakané. Slimáčik sa po chvíľke zastavil. Otočil sa a zahľadel sa na Karolínku. Akoby premýšľal, prečo je taká smutná. Pozrel sa za seba, ako sa pred ním rozprestiera nový život vo voľnej prírode. A potom sa pozrel späť na dievčatko, ktoré sa o neho tak pekne staralo. A v tej chvíli sa rozbehol. Teda on si myslel, že beží, ale len sa pomaly plazil. Ale kam? Naspäť ku Karolínke. Vysúkal sa jej na ruku a pohodlne sa uvelebil. Chcel jej ukázať, že ju nechce opustiť. Mamička aj Karolínka uprene naňho hľadeli a nechápali to. Dievčatko si ale utieralo slzy radosti.
„Mami, mami, on chce zostať u nás. To znamená, že sa mal u nás dobre a že sa mu u nás páči,“ vykríkla nadšene Karolínka. „Asi áno, dievčatko, asi máš pravdu. To je odmena za to, že si sa zaujímala, čo je pre neho najlepšie, a starala si sa, aby to tak mal. Necháme si ho,“ usmiala sa mamička. Obe si potom s radosťou niesli debničku aj so slimákom domov. A Karolínka bola veľmi rada, že si dala tú prácu a všetko si vyčítala, aby sa mal slimáčik u nich čo najlepšie. Oplatilo sa jej to.
Rozprávky s chybami, niekedy nezrozumiteľné, pointa sa často stráca. Rozprávky píše AI alebo sú slohovými prácami žiaka na ZŠ?
Vďaka za komentár, no AI by tam nerobila chyby. 😁 Dobrovoľníci na korektúry sú vítaní. 🥰