Vo vysokých horách nad čiernym údolím bývala skupina orlov. Mali hniezda blízko seba. Všetko robili spoločne. Lietali nad čiernym údolím vždy v skupine. Nikdy sa neoddeľovali. Hovorili si neporaziteľní.
Bola to skupina orlov, ktorá chcela vládnuť nad celým čiernym údolím aj nad horami. Nikoho medzi seba nikdy neprijali. A nikto sa ani neodvážil sa ich na to opýtať. Až na jednu malú kaňu.
Bol to samček a bol to taký neoperený drobček. Ale aj keď bol malý, odvahy a rozumu mal veľa. Volal sa Richard. Bol sám. Nemal svoj kŕdeľ ani žiadnu rodinu. A to chcel zmeniť. Predsa by to bolo veselšie, keby mal okolo seba kamarátov. A hlavne bezpečnejšie.
A tak sa raz Richard rozhodol, že sa skúsi zoznámiť s orlami. Predsa nevadí, že je len kaňa. Všetci sú to vtáky, všetci majú zobáky a krídla, tak aké rozdeľovanie do skupín!
Keď už sa začalo stmievať, Richard sa pomaly priblížil ku skalám. Za chvíľu zbadal mohutné a krásne orly, ako sa chystajú na spánok. Potichu k nim priletel a nesmelo sa spýtal: „Ahoj, ja som Richard a som sám, mohol by som tu prespať s vami? Prosím! Nechcem byť v noci sám.“
Skupina veľkých vtákov sa naňho prekvapene pozrela a najväčší z nich hneď spustil: „Čo si ako myslíš? Že tu poskytujeme prístrešie každému malému operencovi? Tak na to zabudni, tu spíme iba my. Najsilnejšie vtáky. Si snáď orol? Nie si. Tak leť.“
Richard bol smutný. Nechcel ale robiť problémy, a tak podišiel o kus ďalej. Nemal v úmysle sa vzdať. A tak sa po dlhý čas stále tak nejako obšmietal okolo vládnucej skupiny vtákov. Sem tam sa im ukázal a niekedy ich jednoducho len z diaľky pozoroval. Tak veľmi chcel niekam patriť. Tak veľmi si prial mať takých nebojácnych kamarátov. Stále nechápal, prečo ho medzi seba neprijmú.
Raz, keď takto Richard sledoval orly a nenápadne sa okolo nich motal, zbadal, ako sa najväčší orol približuje k niečomu zvláštnemu. Vyzeralo to ako zaujímavé a chutné jedlo. Nepatrilo ale prírode. Niekto to tu musel zahodiť alebo schválne nechať. Nejaký človek. Už už si to chcel vziať orol do zobáka, keď vtom nebojácna kaňa skočila priamo pred neho. „Prosím, nejedz to. Je to jed. Naozaj, ver mi. Poznám to. Poznám to podľa pachu. Pochádzam z poľa za veľkými skalami a tam to niektorí ľudia tiež dávali, aby sa vtáky otrávili,“ vyhŕkol na orla Richard.
Orol sa najskôr hneval, že ho zase otravuje tá malá kaňa. A navyše mu hovorí, čo má jesť. Už sa chcel na Richarda oboriť, keď v tej chvíli priletel obrovský sup. Najväčší vták, ktorý v skalách žil. Postavil sa na kamene blízko orlov a kane a hovorí: „Je to pravda, orol. Ten malý vták má pravdu. Je to jed. Tiež to poznám. Ten malý operenec, na ktorého sa stále len hneváš, ti zachránil život. Buď vďačný. Prijmi ho do svojej skupiny, zaslúži si to.“
Potom sup rozprestrel svoje obrovské krídla a odletel. Bol to samotár, z ktorého mali všetci v údolí aj v skalách rešpekt. Orol si uvedomil, že sup mal pravdu. Malá kaňa mu naozaj zachránila život. Uznali to aj ostatní zo skupiny. A tak sa orol pozrel na malého odvážneho drobca pred sebou a hovorí: „Poď maličký, patríš medzi nás.“
„Volám sa Richard,“ nesmelo pošepla kaňa a spokojne sa pridala ku skupine. Večer, keď sa všetci chystali na spánok, Richard sa pekne uvelebil na svojom čestnom mieste a len tak pre seba si povedal: „Ja to stále hovorím, vták ako vták, všetci máme zobáky a krídla. Máme držať pri sebe.“ „Už spi, maličký,“ ozval sa veľký orol vedľa neho. Zaspával a usmieval sa. Bol rád, že mu taký malý a odvážny vták ukázal, aké je dôležité si pomáhať a nikoho neodstrkovať.
