V ďalekej krajine plnej cencúľov, sniežiku a chladu, žil v jednom malom snehobielom ligotavom iglu tučniačik menom Lupi. Každý deň sa hral v snehu či lovil v mori rybky, ktoré potom vo svojom ľadovom iglu sám spapal. Jediné čo Lupimu skutočne chýbalo bol kamarát. Síce žili pri ňom i iné tučniačiky, no s nimi si Lupi moc nerozumel, pretože bol iný. Chýbalo mu jedno krídlo a za to sa mu každý tučniak v okolí smial. A to predsa nie je pekné! Veď malý Lupi za to predsa nemohol! On sa narodil len s jedným krídlom, a práve preto bol jedinečný.
No to zatiaľ nik nevedel oceniť Lupi bol dosť šikovný na to a naučil sa robiť všetko aj bez ďalšieho krídelka. Dokonca vie i plávať a loviť! Deň bol ako každý iný. Vietor chladne vial po okolí, slniečko sa skrývalo za veľkým mohutným ľadovcom, ktorý trčal von z mora a malé čiernobiele tučniaky sa prechádzali po zamrznutom údolí.
Malý Lupi vyšiel zo svojho iglu a chystal uloviť si večeru. Bol šikovný, vždy ulovil rybku skôr ako iné tučniaky. Keď skočil do mora a už-už išiel chytiť malú rybku do zobáčika, práve jeho jedno krídlo sa mu zaseklo do rias. Lupi sa snažil ako vedel, no z rias sa vymotať vo vode nevedel, nemal druhé krídlo, ktorým by si pomohol a zobáčikom na to nedočiahol. Keď v tom zrazu priprával k Lupimu malý tuleň, vyslobodil Lupiho a vyplávali spolu na povrch. Lupi medzitým aj stratil svoju večeru.
„Ď-ďakujem za záchranu,“ povedal malý tučniačik neisto. Malý sivý tuleň sa usmial, hodil pred Lupiho jeho rybku a povedal: „Nemáš za čo! My, zvieratká si predsa musíme pomáhať!“ odvetil tuleň. Lupi sa neisto usmial a zobral rybku do zobáčika. Bol prekvapený, že ho tuleň neodsudzuje, ani si nerobí srandu z toho, že má len jedno krídelko. „Keď chceš, môžeš ísť ku mne domov, do iglu, dáme si rybku spolu!“ pozval ho Lupi, keď nabral trošku odvahy. Malý tuleň sa mu predstavil ako Sivko, a milo prikývol.
Lupi a Sivko sa vybrali spolu do iglu, kde sa veselo rozprávali a papali spolu rybku. Lupi bol veľmi vďačný tuleňovi za záchranu. „Čo sa ti stalo s krídlom?“ spýtal sa zvedavo, no opatrne tuleň Sivko.
„Narodil som sa tak, som iný než ostatní, preto ma tu nik nemá rád.“ povedal mu smutne tučniačik popod zobáčik a odkusol si z rybky. „Za to, že si iný nemôžeš! Každý sme nejaký, ja mám napríklad veľký biely fľak na brušku, čo vyzerá ako oblak, taký tiež nikto nemá! Hihi!“ zasrandoval tuleň a snažil sa trošku povzbudiť malého Lupiho.
A od toho dňa sa Lupi a Sivko stretávali každý deň a veselo spolu lovili rybky či sa hrali v snehu. Z malého Lupiho a tuleňa Sivka sa stali nerozluční priatelia. To je to čo si predsa Lupi prial! Každý má svoje chyby a nie je dobré za to nikoho odsudzovať. Lupi sa stal sebavedomejším tučniakom i so svojou malou nedokonalosťou, práve preto, že ho jeho nový kamarát tak podporoval.
A práve pre to, že sa nebál si dokonca našiel i zopár nových priateľov medzi tučniačikmi, ktoré ho mali skutočne radi a nesúdili ho. Konečne nebol sám, a už sa viac nebál, veď byť iný nie je nič zlé.
