Milé detičky, určite si spomínate na zakliatu princeznú Jasmínu, ktorú čarovná víla poslala na žiadosť jej rodičov – kráľov do opustenej veže, kde sa musela princezná sama o seba postarať. Čarovná víla chcela, aby princezná zo seba vyhnala všetku pýchu či zlo.
Jasmína bola zvyknutá žiť v prepychu a bolo to pre ňu veľmi ťažké. Jedného dňa, princezná natrafila na neznámeho chlapca, ktorý zranený volal o pomoc búchajúc o dvere jej veže. Princezná váhala, no rozhodla sa mu pomôcť. A práve dnes sa dozvieme, ako príbeh skončil a či princezná skutočne pochopila pravé hodnoty života, ktoré by ju z veže vyslobodili a zaviedli späť domov.
Jasmína rozmýšľala či chlapca v zbroji pustí dnu a pomôže mu, no nakoniec ho dnu pustila. ,,Ja som Frederick, stačí mi len trošku vody a obväz a vydám sa späť,“ odvetil mladý muž a sadol si na kreslo v princezninej veži. Princezná podala chlapcovi vodu a rozhodla sa, že mu ranu ošetrí. Zviazala si zlaté vlasy do uzlíka a ošetrovala chlapcovi ranu.. že by sa niečo zmenilo?
Princezná však nepovedala Frederickovi, prečo je vo veži. ,,Tak a to by bolo! Idem si robiť omeletu, dáš si?“ spýtala sa ho princezná i keď vedela, že toho jedla nemá veľa, no rozhodla sa s ním šľachetne podeliť. Frederick len milo prikývol. Bol hladný, bol to rytier zo zámku a ako utekal pred ľuďmi, čo ho prepadli, riadne mu vyhladlo. Princezná sa pustila do varenia, miešala vajíčka, zatiaľ čo jej chlapec pomáhal a krájal zeleninu, ktorú našiel v lese pri veži. Popritom sa veselo rozprávali. Princezná si krásne pospevovala a chlapec si spieval s ňou.
V Jasmínke sa niečo zlomilo. Už dávno sa s nikým necítila tak dobre. Plavovlasá princezná a Frederick sa potom navečerali a chlapec sa vydal späť do zámku.
,,Poď so mnou, nebuď tu sama, ja ti pomôžem, tak ako ty mne. Ideš?“ odvetil mladý muž a pozrel sa svojimi bledomodrými očami na krásnu princeznú. Tá z jeho pohľadu a otázky znervóznela. ,,Ja-ja nemôžem,“ zakoktala mladá princezná. Nepovedala mu však prečo. ,,Ale nie, môžeš! Poď!“ povedal chlapec a ťahal zdravou rukou princeznú von z veže. Tá váhala, no nakoniec prikývla a jeho ruku prijala. Bála sa však, že budú v lese blúdiť a kúzlo čarovnej víly ich zase zavedie späť do veže.
Princezná s Frederickom sa borili hustým lesom, keď v tom natrafili na cestičku. ,,Táto cesta vedie priamo do zámku, tam ti pomôžeme, poď, rýchlo!“ zvolal a ťahal princeznú na cestu. Ruka ho stále bolela, no ponáhľal sa, chcel byť rýchlo v zámku, v bezpečí, pretože slnko sa už skrývalo za hory a mesiac pomaly vykúkal spoza stromov. Princezná túto cestu ešte nevidela. Žeby sa niečo zmenilo? Ako to, že nie je pri svojej veži? Kládla si otázky princezná a rýchlo nasledovala mladého muža.
Keď už ich cestu osvetľovalo len svetlo hviezd či mesiaca, zjavil sa pred nimi krásny veľký zámok Princezná ten zámok hneď spoznala. Bol to jej domov. Slzy jej vyhŕkli do orieškových očí a ona neveriacky hľadela na bránu svojho milovaného domova. Bolo to tak dávno čo ju videla.
,,To-to je môj domov,“ smutne odvetila. Frederick najskôr nechápal, no potom si uvedomil, že ona je tá zakliata pyšná princezná. Frederick ju objal, utrel jej slzy a spolu sa vybrali dnu, kde na nich čakala malá čarovná víla.
,,Pýcha tvoje srdce už nezalieva, si slobodná!“ zvolala maličká víla, mávla prútikom a zmizla v svetle mesiaca.
V zámku sa konala veľká hostina. Kráľ a kráľovná sa radovali, že ich dcéra je späť a že konečne našla vo svojom srdci dobro. Nevedno, či čarovná víla poslala chlapca Fredericka k princeznej úmyselne, alebo tam zablúdil sám, no vieme jedno, princezná chlapcovi nezištne pomohla a práve to ju zachránilo z kliatby. Objavila pravé hodnoty života. Pomohla tomu čo to potreboval a vedela sa rozdeliť.
Do chlapca sa postupne zamilovala a konala sa veľká svadba. Princezná mala srdce na správnom mieste a bola konečne po boku svojich milovaných.. všetko sa vždy na dobré obráti..bim, bam bom, zazvonil zvon a rozprávky je koniec.
