Na jednej základnej škola na okraji mesta si každý učiteľ na Deň učiteľov našiel pohľadnicu s pekným venovaním. Ako ich to len potešilo! Akí len boli radi! Niekto si ich naozaj cení, niekto im ďakuje za ich prácu. Učitelia však nemohli prísť na to, kto im pohľadnice vyrobil. Nebol tam podpis a nikto sa im k darčeku ani nepriznal.
Naša pani učiteľka Alenka sa nás viackrát na to pýtala, no nikto jej nevedel povedal. Trochu sme sa aj zahanbili, že niečo podobné nenapadlo aj nás. Potom však prešiel týždeň, dva a na Deň učiteľov sa zabudlo. Na výtvarnej výchove sme mali vyrobiť pohľadnicu k Veľkej noci. Nikomu sa veľmi nechcelo, no pani učiteľka bola neoblomná. Sama mala zlú náladu, pretože ju zase hneval Jožko. Jožko bol môj spolužiak a musím povedať, že bol naozaj neposedný. Stále vyvádzal, vždy si niečo zabudol, nikdy neposlúchol na prvýkrát. Každý učiteľ sa sťažoval na jeho šibalstvá, no on si z toho ťažkú hlavu nerobil. Aj teraz sa radšej hral s telefónom pod lavicou. „Jožko, daj sem ten telefón. Na hodinách ho nemôžeš mať zapnutý! Si veľmi, veľmi neposedný žiak! Nemám ťa ani trochu rada!“ Pani učiteľka chcela vytrhnúť Jožkovi mobil z ruky, no pritom mu nešťastne zhodila z lavice všetky veci. Rozsypali sa po zemi.
Keď ich pani učiteľka chcela zdvihnúť, zbadala medzi nimi aj trblietky. Presne také, aké boli na pohľadniciach pre učiteľov. Zarazila sa: „To ty Jožko? Ty si nám vyrobil tie prekrásne pohľadnice?“ Jožko prikývol. Pani učiteľka sa zahanbila. Ospravedlnila sa mu za slová, ktoré pred chvíľou povedala, a poďakovala sa za všetkých učiteľov.
Niekedy naozaj prichádzajú dobré skutky a vďačnosť od ľudí, od ktorých by sme to nikdy nečakali. No o to viac však dokážu potešiť. Pomyslenie, že žiak, ktorého stále za niečo hrešili, si na učiteľov takto spomenul, nedávalo spať nasledujúce noci nejednému z nich. No s tým mobilom to Jožkovi aj tak nepomohlo. Pani učiteľka mu ho zobrala a povedala, že mu ho dá až na konci vyučovania. Pohľadnica, nepohľadnica!
