Keď sa sniežik chumelil a chladný vietor šteklil na líčkach, pani zima už hlásila svoj veľkolepý príchod. Ulice miest i dedín zdobili krásne ligotavé svetielka pomedzi ktoré sa vznášala tá najsladšia vôňa horúcej čokolády či medovníčkov. A tá najsladšia vôňa išla od malej Aničky. Vôňa škorice a vanilky z pripravovania cesta nezaplavila len ich kuchyňu, ale celé mestečko!
Maminka svojej šikovnej dcére Aničke zaviazala zásteru a spolu chystali cesto na chutné medovníky. Dcérku najviac bavilo miešať všakovaké suroviny.
„Vyzeráš ako snehuliak!“ zasmiala sa Anička, keď jej maminka mala svoje líca od múky.
„A ty ako strašidlo!“ povedala mamka a dala jej štipku múky na nos. Spoločne miešali chutné ingrediencie a ich čarovný smiech naplnil kuchyňu ako melódia veselej vianočnej koledy. Keď bolo cesto hotové, išla Aničkina najobľúbenejšia činnosť! Vykrajovanie medovníčkov! Vykrojila srdiečko, stromček, perníček i darček! Všetky koláčiky vyzerali tak chutne, že by ich najradšej Anička hneď spapala…ale predsa by ju ešte bruško bolelo. Keď chladné zubaté slnko začalo pomaly zapadať, vianočné koláčiky Anička s mamkou vložili do rúry a čo chvíľku boli konečne hotové.
Keď medovníčky chladili na stojanoch so sladkou lákavou vôňou, dievčatko sa zamyslelo: „Čo len urobíme s toľkými medovníčkami?“
„No predsa cez Vianoce spapáme!“ povedala dievčatku maminka. Kuchynský stôl sa premenil na cukráreň, ktorú zdobilo množstvo krásne zdobených maškŕt všelijakých tvarov.
„Tieto vyzerajú úžasne!“ zvolal ocko keď vošiel do kuchyne a hneď medovník bol jeden fuč..
Anička žiarila šťastím. Nie však preto, že sa jej podarili medovníčky, ale preto ako ockovi spravila radosť a ako mu medovníky chutili. Preto sa dievčatko rozhodlo, že chce tento pocit radosti z toho ako sa s niekým podelí ešte zažiť.
Dievčatko povedalo maminke svoj tajný plán a maminka dojatá od Aničkinho nápadu súhlasila. Dievčatko sa poriadne oblieklo a vydalo sa do ľadových ulíc. A v rúčkach nemala nič iné len košík so svojimi sladkými dobrotami. Každý kto šiel okolo dievčatko štedro odmenilo za nič iné len za ich úsmev. S prianím šťastných sviatkov si ľudia na uliciach či chudobní či bohatí vychutnávali dobroty od malej Aničky. V tej chvíli by ste nikoho smutného veru nenašli a medzi smiechom a omrvinkami z koláčikov by ste pocítili toho pravého ducha Vianoc – radosť zo spolupatričnosti a sladkosť spoločných chvíľ.
A presne o tom sú Vianoce. O tom aby sme boli všetci spolu, vedeli si pomôcť a hlavne boli k sebe dobrí i štedrí. Tak ako malá Anička. Ktorá z toho, že ponúkla celé mesto svojimi medovníčkami mala tú najväčšiu radosť!
