Psíček mal mať zajtra sviatok a mačička narodeniny.
Deti to vedeli a chceli psíčka a mačičku nejak k sviatku a k narodeninám prekvapiti. Premýšľali, čo by psíčkovi a mačičke daly alebo urobili; potom si spomenuli a povedali: „Viete čo, deti? Urobíme psíčkovi a mačičke k sviatku tortu!“
Ako povedali, tak urobili. Zobrali si na to formičku a uplácali psíčkovi a mačičke z piesku krásnu tortu; na vrch dali peť pekne bielych kamienkov, to boli akoby mandle a torta bola ako ozajstná.
Doniesli ho mačičke a psíčkovi: „Tu máte, prieniesli jsme vám k sviatku a k narodeninám tortu. Je moc dobrá; môžete si ju celú zjesť.“
Psíček s mačičkou si tortu zobrali, robili nad ňou „Mňam Mňam Mňam, ten je ale dobrý, ten sa vám podaril,“ a robili akoby ho jedli. „Ďakujeme vám,“ povedali deťem, „takúto tortu sme nikdy nejedli.“ Deti z toho mali radosť a šli domov.
„Škoda, že psíkovia a mačičky piesok nejedia,“ povedal psíček mačičke, keď deti odišli, „taká krásna torta, to by sme si na nej inak pochutili. Keby si vedela, akú chuť som dostal na nejakú naozajstnú tortu. Ale musela by byť ozajstná, to ti hovorím!“
„Tiež som dostala chuť na ozajstnú tortu,“ povedala mačička. „Vieš čo, však keď mám zajtra narodeniny a ty sviatok, mali by sme si nejakú tortu urobiť! Ibaže neviem, ako sa taká pravá torta robí.“
„To nič není,“ povedal psíček, „to je ľahké, to ja viem, ako sa taká pravá torta robí! To sa do takej torty dá všetko, čo je k jedlu najlepšie, všetko, čo nejradčšej ješ, a potom je tá torta najlepšia. Keď tam dáš toľko najlepších päť jediel, tak je päťkrát dobrý, keď ich tam dáš desať, tak je po tom desaťkrát dobrý. Ale mi si jich tam dáme sto a budeme mať stokrát dobrú tortu!“
„To je pravda,“ povedala mačička, „urobíme si najlepšiu tortu na svete.“
Psíček a mačička si zobrali zástery a pustili se do varenia.
Zobrali múku, mliečko a vajíčko a zmiešali to dokopy. „Torta musí byť sladká,“ povedala mačička a nasypala do toho cukor. „A trošku slaný tiež,“ povedal psíček a dal tam soľ. „A teraz tam dáme maslo a zaváraninu,“ povedala mačička. „Zaváraninu tu nie, tu já nerád,“ povedal psíček, „dáme tam miesto zaváraniny syreček, ten ja mám moc rád.“ Tak tam dali niekoľko syrečkov. „Mne se zdá, že je málo mastný,“ povedala mačička, „musíme tam dať niekoľko mastných koží.“ „A oriešky, aby sme nezabudli,“ povedal psíček a na sypal tam oriešky. „Oriešky sú dobré,“ schválila to mačička, „ale mala by tam určite tiež prísť uhorka,“ a dala tam uhorku. „A kosti,“ zavolal psíček, „musíme tam predsa dať nejaké kosti!“ Tak do tej torty dali veľa kostí. „A predsa nejakú myš, myši ja mám veľmi rada!“ spomenula si mačička a dala do torty štyri myši. „Tak a teraz niekoľko špekáčiek veľa korenených, to je niečo pre mne,“ povedal psíček a dal tam niekoľko špekáčiek. „A teraz to hlavné!“ povedala mačička, „predsa šľahanú smotanu to tam musíme dať!“ dali tam plný hrniec šľahanej smotany. „A trochu cibule,“ povedal psíček a dal tam cibuľu. „A čokoládu,“ povedala mačička a pridala do toho čokoládu. „A omáčku!“ napadlo psíčkovi, a dali tam omáčku.
Tak do tej svojej torty dávali a miešali všetko možné, dali tam aj cesnak a korenie, a zamiešali tam sadlo aj cukríky, škvarky a škoricu, krupicovú kašu a tvaroh, perník a ocot, kakao a kapustu, jednu hlavu z husy a tiež hrozienka, no všetko možné do tej torty dali, len chleba tam nedali, pretože psíkovia a mačičky moc chleba radi nemajú.
Keď to všetko zmiešali a rozmiešali, byla z toho torta tak veľká ako kolo u koča. „Boženku, to bude veľká torta, to sa teda najeme!“ chválili si to, „a teraz to dáme piecť.“
Dali tortu piecť a těšili se na to, až bude upečená. Dymilo sa z toho, bubľotalo to, prskalo a syčalo, škvarilo sa to, a šla z toho para, smažilo sa to a pripaľovalo, kypelo to a pretiekalo, a čmudilo to, ako keby sa staré handry pálily.
Keď se im torta zdala dosť upečená, dali ju pred dvere, aby vychladla. „Vieš čo,“ povedala mačička psíčkovi, „a keď boli tie deti tak dobré, že nám priniesli tú svoju tortu, tak mi ich zas pozveme na tú našu tortu.“
„Tak poď povedal psíček, „pôjdeme tie deti pozvať.“
Chytili sa za ručičky a šli tie deti pozvať. Deti boli na záhrade pred domom a hrali sa tam s guličkami. Psíček s mačičkou ich pozvali na tortu, ale chvíľu sa s nimi ešte zahrali s guličkami, a potom ešte s loptou a trochu s kockami.
Ale medzitým šiel okolo tej torty jeden zlý pes, a ako tá torta chladla, zavoňala mu do nosa. „Cha cha haf,“ pomyslel si ten zlý pes, „tu mi to nejak vonia, to bude asi niečo na môj zub!“
Čuchal čuchal, čuchal, až sa tej psíčkovej a mačičkynej torty dočuchal. „Cha cha!“ povedal, keď sa tej torty dočuchal, „tu to je, to si dám!“
A tak sa ten zlý pes pustil do tej torty. Hltal a hltal, až mu v očiach slzy stáli, ako bola tá torta vnútri ešte teplá, hltal, až sa pri tom niekoľkokrát dusil, hltal a hltal, až ju celú dohltal. Potom na to vypil ešte celú konvicu vody a odpotácall sa preč.
Keď si psíček a mačička s deťmi dosť pohrali, spomenuli si na tú tortu. Tak se zobrali všetci za ruky a šli se pozrieť, či už tá torta dosť vychladlal. „Boženku, to si, deti, pochutíte,“ povedali psíček s mačičkou, „to ani neviete, čo sme tam všetkého dobrého dali!“
Prišli, pozerajú sa a – čo to? – torta je preč! „Boženku,“ povedali psíček s mačičkou, „torta je preč, niekto nám ju vzal!“ Pozerajú sa a pozerajú, a vida! Tam pod veľkým stromom leží veľký zlý pes a dosť narieka. Moc sa s tou tortou prejedol a teraz je mu špatne. Ukrutne ho bolí v bruchu. „To to bolí, to to bolí!“ nariekal ten zlý pes, „to som si dal, čo to bolo v tej torte všetko namiešané, že z toho mám také ukrutné bolesti!“
„Ticho, to máš z toho,“ povedal psíček, „mal si tú tortu nechat, keď nebola tvoja!“
„Vieš, psíček, já si z toho nič nerobím, že nám ten zlý pes zjedol ttú tortu povedala mačička, „trebaárs by nám po tej našej torte tiež bolo špatne a sviatok a narodeniny by sme mali zkazené.“
„To je pravda,“ povedal psíček, „len nech narieka a vzdychá, ten zlý pes, patrí mu to, ale ja mám hlad, moc by som jedol, nech je to už jak to je! Ale mi doma vôbec nič k jedlu nemáme, všetko sme dali do tej torty. A ja na svôj sviatok by som predsa len nechcel mať hlad.“
„Nič si z toho nerobte, psíček a mačička,“ povedali deti, „pôjdete k nám a my vám dáme niečo od našeho obeda.“
Tak šiel psíček s mačičkou k deťom na obed. „Poďte, deti, jsť“ volala na nich už maminka, a deti povedali: „Maminka, tu tento psíček má sviatok a mačička narodeniny, musíme im tiež niečo dať k obedu.“ Tak dali mačičke a psíčkovi od obeda; dali im polievočku a bolo tiež masíčko a zemiakové knedlíčky. A ešte kúsok koláča od včera niekde pre nich maminka schovala.
Mačičke a psíčkovi to moc chutilo. Poďakovali deťom za obed a šli spokojne domov. „To sme se na náš sviatok a na naše narodeniny mali!“ tešili sa. „Taký dobrý obed! A ani trošičku nás po ňom nebolí bruško.“
Prišli domov a ten veľký zlý pes tam ešte pod stromom vzdychal a nariekal. Oni šli po tom dobrom obede spať a tešili sa, ako sa im ten sviatok i narodeniny predsa len nakonec dobre vydarili.
A ten zlý pes po tej ich torte vzdychal a nariekal pod stromom ešte celých štrnásť dní.