Najlepší kamoš snehuliak

V jeden chladný decembrový deň sa chlapček menom Oto zobudil do krásnej zasneženej krajinky. Okno zdobili trblietavé cencúle, ktoré viseli zo strechy. Celú noc snežilo a všetko na vôkol pokryla biela ligotavá perina. Bol víkend a to znamenalo, že chlapček dnes do školy ísť nemusel.. a preto..ide stavať snehuliaka!

Oto sa rýchlo naraňajkoval, poriadne s pomocou maminky obliekol,  zababušil sa do teplého kabátu, dal si vlnenú čiapku, šál a rukavice a vybehol von z domu. Ich zelená záhrada teraz vyzerala ako z čarovnej rozprávky.

S iskrou v očiach sa pustil do rolovania snehu a vytvárania snehových gúľ. „Tak najskôr veľká, stredná a potom..najmenšia!“ uistil sa chlapček.

S každou kopou ľadového snehu sa snehuliak začal formovať. Oto opatrne vytvaroval sneh do okrúhleho tvaru a na vrch pridal tú najmenšiu snehovú guľu. Najmenšia snehová guľa tvorila hlavu snehuliaka. Oto ju ozdobil čiernymi očami z uhlíkov,  na miesto nosa mu maminka doniesla mrkvu a úsmev mu vyskladal z drobných kamienkov.

„Čo mu len dám na hlavu?“ zamyslel sa Oto. V tom dostal nápad. Utekal do kuchyne a zobral malý hrniec, ktorý dal snehuliakovi na hlavu. Taký pekný klobúk veru nemá nik! Do ruky mu vložil metlu a zrazu pred ním stál skutočný snehuliak! Maminka sledovala ako sa chlepčekovi samému darí.

Sniežik z oblohy ďalej padal na chlapčeka i jeho nového kamoša snehuliaka. „To je ale krásny snehuliak!“ chválili chlapčekov výtvor susedia i deti z okolia, ktoré šli okolo. Chlapček sa len milo usmieval a stále snehuliaka upravoval aby sa nerozpadol.

„Prvý snehuliak tejto zimy a taký krásny!“ pochválila chlapčeka maminka.

Chlapec sa hrdo usmial. Bol pyšný na svoj výtvor.

„Prvý snehuliak, ktorého si úplne sám postavil!“ povedala maminka a Ota odfotila pri jeho výtvore. I ona bola na neho veľmi pyšná. Maminka sa potom vybrala späť dnu dovariť obed. Oto mu na bruško ešte popoddával gombíčky, ktoré doma našiel.

Keď prišiel čas obedu, chlapčeka zavolala dnu maminka. Ako obedoval, všimol si, že kuchyňu zaplavilo príjemné svetlo. Začalo svietiť slnko a so slnkom prichádzali i teplé lúče,   ktoré svietili na sneh i na chlapčekovho snehuliaka.

Chlapček sa začal báť. „Čo keď sa môj snehuliak roztopí?“ spýtal sa maminky.

„Tak sa nič nedej, nabudúce postavíš tiež svojho kamoša snehuliaka! Ale tento prvý bude pre teba vždy len prvý!“ usmiala sa.

A tak aj bolo. Síce sa Oto snažil zachovať svoj výtvor a sneh tam ťapkal ako len vedel,  no teplo malo iné plány a kamoš snehuliak sa začal pomaly klesať.. topiť sa. Napriek chlapčekovmu úsiliu nedokázal zastaviť to čo sa malo stať.  Smutný sedel vedľa svojho topiaceho sa kamoša a spomínal na to, ako ho sám celé doobedie staval. Bol to jeho prvý vlastný snehuliak s ktorým zažil kopec zábavy a získal pochvaly nie len od mamky, ale i od susedov.  Keď sa začalo stmievať a kamoš snehuliak sa premenil na mláku, Oto pocítil zmes smútku no i vďaky, že snehuliaka zvládol postaviť sám.

Hoci bol snehuliak preč, Ota tešilo, že dnešný deň prežil tvorením vlastného snehuliaka . Keď o pár dní neskôr krajinu zahalila biela plachta a snehové vločky tancovali na nebi, chlapček vedel, že na záhrade môže opäť vytvárať kamoša snehuliaka. Síce sa roztopí, no spomienky na krásny deň mu nik nevezme. Lepšie než sedieť doma za počítačom.