V hustom lese, by ste okrem všelijakých zvieratiek natrafili i na skromného medvedíka menom Brumík. Hnedý medvedík bol známy po celom šírom lese svojou milou a dobrou povahou. Všetkých mal rád a bol to ten najpriateľskejší medvedík, akého ste kedy streli.
Bol síce priateľský no svojou veľkosťou pôsobil strašidelne. Veľa zvieratiek sa ho preto bálo. Vždy keď sa túlal po lese a hľadal sladký medík či zbieral všelijaké chutné bobuľky, pozdravil každé stvorenie na ktoré natrafil. Nie všetci ho však odzdravili. Chladné zimné večery prečkával vo svojom brlohu, kde hlasne vyfukoval zo spánku. Niektoré zvieratká, ako medvede sa totiž cez zimu poberajú na dlhý spánok, aby načerpali sily na dlhé letné potulky lesom. Pred svojím brlôžkom mal Brumík malý potôčik, kde sa okrem umývania rád venoval i chytaniu rýb. Tie miloval zo všetkého najviac.
Ako každé ráno sa z východom slniečka vybral medvedík na prechádzku. Počasie bolo chladnejšie a chladnejšie a medvedík si musí urobiť zásoby na zimu, keď bude schovaný v brlohu. Vykukol von, zobral si prútený košík a vybral sa na maliny. Dnes musí toho nazbierať za plný košík! Veselo si pospevoval a hádzal do košíka chutné bobuľky. I keď ich viac spapal než do košíka dal.
Ako si tak oberal červenkasté maliny, začul smutný hlások ako kňučí opodiaľ.
„Čo to len môže byť?“ povedal si medvedík Brumík a vybral sa preskúmať tajomný zvuk. Prešiel cez ľadový žblnkajúci potôčik, obišiel vysoký dub a nakukol za malý krík. A čo nevidel!?
Za kríkom ležal na zemi zamotaný vtáčik, ktorý sa snažil dostať z nepoddajného kríku. Metal sa a metal no krídla nie a nie sa pohnúť. V konároch bol zamotaný až-až! Keď zbadal veľkého medveďa začal kričať a kvíliť ešte viac. Bál sa.
Brumík sa len usmial, položil košíček a čupol si k malému vtáčikovi.
„Ahoj! Nemusíš sa ma báť…. pomôžem ti?“ spýtal sa milo Brumík.
Vtáčik, ktorý sa volal Bobík sa ostýchal, no keby ho chcel medveď zjesť už to dávno spraví.. preto nakoniec odfrkol: „Zachytil som sa do týchto konárikov. Neviem sa z kríku dostať von! Moje krídla sú zamotané!“ zabedákal malý vtáčik Bobík.
Brumík neváhal a hneď vtáčikovi pomohol. Ten sa postavil na malé nôžky no vyletieť nedokázal. Jedným krídlom síce vrtel ako o život, no druhé ho akosi neposlúchalo. Nevedel vzlietnuť. Pošuchoril si perie, no i tak nič.
„Akosi som si poranil svoje krídlo v tom kríku,“ povedal smutne vtáčik.
Medvedík navrhol Bobíkovi, že sa o neho postará. Ten nakoniec súhlasil. Brumík opatrne položil vtáčika do svojho košíka a vybrali sa do brlohu. Tam medvedík opatrne očistil krídelko vtáčikovi medíkom.
„Medík je liek! Určite ti pomôže!“ zvolal. Medvedík bol presvedčený, že jeho medík je silná medicína a že vtáčikovi skutočne pomôže.
A tak aj bolo. Medvedíkov medík skutočne pomohol na ranené krídlo. A to hlavne preto, že tomu obe zvieratká verili!
Vtáčik veselo letel navôkol a už ho nič nebolelo! A nie len to! Vtáčik Bobík sa už veľkého medveďa viac nebál a z dvoch síce rozdielnych zvieratiek sa stali nerozluční priatelia. Vtáčik celú zimu nosil spiacemu medvedíkovi jedlo, ktoré nosil ako vďaku za to, že mu pomohol. Pretože nie je dôležité ako vyzeráš, ale aký si vnútri.