Kedysi dávno za horami za dolami sa v hustom zasneženom lese schovávala malá krajinka. Krajinka to veru obyčajná nebola. V kúzelnej dedine plnej drobných domčekov, sme mohli natrafiť na tvorov známych ako vianoční škriatkovia. Tieto záhadné bytosti mali zahnuté ušká, červené obleky s posiate trblietkami a na drobných nôžkach mali smiešne zelené topánky.
Vianoční škriatkovia boli stále šťastní. Na Vianoce mali veľmi dôležitú úlohu, museli priniesť na svet čaro Vianoc, starali sa totiž o všetky vianočné dary či zázraky, o ktorých ľudia snívali.
Každý rok, keď sa zima začala a ľudia sa už neúprosne pripravovali na prichádzajúce sviatky, škriatkovia sa v lese zhromažďovali a vymýšľali plán ako zvládnu Vianoce. Každý škriatok mal úlohu, ktorú musel splniť. Každý mal však inú.
Škriatok Snežko, sa staral o to, aby bola zima chladná a všetci objavili čaro snehu. Samozrejme v krajinách, v ktorých snežiť cez zimu má. Škriatok Svetielko dbal na to, aby sa každý stromček a uličky miest krásne ligotali v svetle Vianoc. Ďalší veselí škriatok sa volal Šťastko. Ten sa staral o to, aby žiadne dieťa nebolo na Vianoce smutné a aby v každej rodine poznali radosť. Každý chce predsa darčeky, no veľakrát ich nedostane všetky. A práve vtedy pribehol do domčeku malý škriatok Šťastko, zamával čarovnými ručičkami a pomohol detičkám aby sa tešili zo všetkého a boli skromné. A potom sa opäť vyparil a išiel čarovať tam, kde ho potrebujú.
No tento rok sa niečo stalo s čím ostatní škriatkovia nerátali. Jeden škriatok bol veľmi smutní. A predsa vianoční škriatkovia smutní nebývajú. Škriatok menom Zázrak ako keby stratil iskru Vianoc. A kto teda prinesie zázraky do sŕdc ľudí po celom svete? To škriatkovia museli zmeniť!
„Povedzte mi moji milí škriatkovia, ako vnesiem zázraky do rodín, kde sú deti zlé?“ spýtal sa ich smutne Zázrak a pokračoval ďalej: „A ako pomôžem detičkám, ktoré už neveria na zázraky Vianoc?“ spýtal sa smutne.
Škriatkovia sa zamysleli: „Keby neboli zázraky, detičky by neverili na Vianoce! Keby si im neukázal, že zázraky sa dejú!“ povedal jeden škriatok.
„Keby si nebol ty, škriatok Zázrak, detičky by nevideli zázraky okolo nich…ako veselé koledy znejú a ako sa na Vianoce majú všetci radi..to sú tie zázraky, ktoré im dávaš.“ Povedal ďalší.
Zázrak si utrel slzičky a zamyslel sa: „Možno máte pravdu!“ povedal nakoniec. Postupne začal škriatok opäť pociťovať teplo vo svojom srdci a znovu objavovať radosť zo života. Možno majú jeho kamoši skutočne pravdu. Bez neho by deti na zázraky neverili. Začal si uvedomovať, aká dôležitá je jeho úloha na sviatky a ako veľa znamená jeho prítomnosť pre sviatočné obdobie.
Vianoce sa už neúprosne blížili a škriatkovia sa vždy zjavili tam, kde ich bolo treba. A tak sa všetci pustili do práce. Zázrak po boku ostatných škriatkov a rozdával zázraky aj tam, kde na ne detičky neverili. Ich spoločné úsilie vytvorilo tie najúžasnejšie vianočné prekvapenia, aké ľudia kedy zažili. Snežilo tam, kde už dávne roky o snehu ani nesnívali. O to sa postaral škriatok Zázrak spolu so škriatkom Stromček sa ligotal v rodine, kde už dávno zabudli na Vianoce a detičky, ktoré na darčeky ani nepomysleli, ich skutočne dostali.
A tak už škriatok Zázrak nebol viac smutní vďaka svojim priateľom, ktorí mu ukázali tú správnu cestu. Všetci spolu rozdávali radosť tam kde treba a vďaka nim boli Vianoce čarovné a krásne ako nikdy pred tým.
