Milé detičky, určite si spomínate na príbeh o troch bratoch – princoch, ktorý žijú spolu so svojím otcom, starým kráľom na zámku.
Princ Adam bol najstarší z bratov a bol veľmi statočný a chrabrý. Princ Matej bol veľmi múdry a všetky svoje odpovede hľadal v knižkách, ktoré ho veľa naučili. Najmladší syn, princ Karol bol však iný. Bol veľmi samoľúbi a namyslený. Bratia si však moc nerozumeli a ich otec, kráľ to chcel zmeniť, pretože ho to veľmi trápilo. Keď sa mu zdravie zhoršovalo, rozhodol sa, že to musí zmeniť. Dal svojím princov veľmi dôležitú úlohu. Prikázal im, nech prejdú hustým lesom až k jaskyni, v ktorej ich čaká truhlica, kde nájdu čo hľadajú. A práve to, majú svojmu otcovi, kráľovi priniesť. A dnes sa dozvieme ako ich cesta skončila..
Ako sa tak bratia vybrali zo zámku a cválali hustým lesom, pochytila ich strašná búrka. I keď chcel statočný Adam cválať ďalej, poslúchol však spolu s Karolom rozumného Mateja, ktorý navrhol, nech sa schovajú pod skalu, kde počkajú kým skončí hrozná búrka. Ako tak čakali, vtipkovali a rozprávali sa čo asi len môže byť v tej truhlici.
„Zlaté dukáty a perly!“ zakričal Karol a prečesal si svoje blonďavé vlasy z ktorých padali malé kvapky z dažďu.
„Nie! Zbroj a meče!“ povedal hrdo Adam.
Matej sa len zasmial: „Hahah, neviem síce čo tam bude, ale musí to byť veľmi dôležité, keď nás preto otec poslal.“ povedal nakoniec. Studené kvapky a chlad sa dostával princom pod kožu.
„Je tu hrozná zima!“ drkotal sa Adam, ktorý mal kožuch vytiahnutý až po uši.
„Musíme spraviť oheň!“ povedal Matej a rozmýšľal ako to spraviť, no vo svojich knižkách nič nájsť nevedel. Pršať však stále neprestávalo a slnko pomaličky zapadalo za obzor, len malé posledné lúče sa predierali spoza mraky až ku skale a tvorili krásnu dúhu.
„Mám zrkadlo! S posledným lúčom slnka a zrkadlom vytvoríme oheň však?“ povedal samoľúbi Karol. Bratia neverili vlastným ušiam. Karol nebol taký aký sa zdal.
„Áno máš pravdu! Super!“ povedal prekvapene Matej, zobral Karolove zrkadlo a s posledným lúčom slnka ho namieril na suchý papier, ktorý mu podal Adam. A tak si bratia spolu pomohli a vytvorili oheň, ktorý ich zahrial. Keď prešla búrka bolo už ráno a princov v spánku zahrieval príjemný oheň, ktorý spoločnými silami a svojou šikovnosťou vytvorili. Ráno bratia opäť nasadli na svojich koňov a vybrali sa naprieč lesom ku skale, ktorá už bola stále bližšie a bližšie. Matej stále sledoval mapu, aby sa náhodou nestratili a bratia ho poslušne nasledovali. Po ceste si rozprávali všelijaké príbehy. Keď.v tom za vysokým dubom, zjavila sa veľká skala v tvare oblaku.
„Tam je!“ zvolal Adam a cválal naprieč k veľkej skale z ktorej vykúkala malá jaskyňa. Princovia zaviazali koníkov a vybrali sa k tajomnej jaskyni. Spoločnými silami vyliezli na skalu a nesmelo stáli pred tmavou jaskyňou.
„Mám strach,“ povedal nesmelo Karol.
„Neboj, ideme spolu!“ povedal odvážne Adam a vytiahol svoj meč. Karol, Adam a Matej vošli spolu jaskyne, kde na nich skutočne čakala veľká drevená truhlica. Keď ju otvorili, nečakalo ich tam ani zlato, dukáty či meče.. len jeden tajoplný list. Matej zobral zviazaný papier, otvoril ho a v liste stálo: „Som rád, že ste to spoločnými silami zvládli. Dúfam, že si takto budete pomáhať i naďalej. Adam, keďže si najstarší z bratov a si veľmi statočný a chrabrý, preto budeš viesť celú kráľovskú armádu a budeš mojím nástupcom – budúcim kráľom. Ty, Matej, svojím rozumom a šikovnosťou budeš kráľovým najväčším radcom a jeho pomocníkom. A ty Karol môj najmladší, budeš mať na starosti to, aby náš kraj rozkvital, verím, ti že sa náš ľud bude mať dobre a nikdy nebude mať núdzu o jedlo, vodu či šatstvo. Budete kraľovať spolu ako rodina.“ Dočítal list Matej.
Princovia sa nehnevali na to čo v liste stálo.. boli dojatí. Tomuto sa nevyrovná žiadne zlato či mince. Všetci boli vďační za to, ako ich otec spojil, dokonca i samoľúbi Karol. Bratia si pomohli si ako vedeli a už dávno sa tak dobre neporozprávali ako keď sa vybrali na dobrodružstvo. A to čo skutočne našli, nebolo to čo stálo v liste, ale to, že si bratia konečne našli k sebe cestu a tešili sa na to, ako budú svoju krajinu spolu vládnuť. Nezávideli si, pretože verili, že ich otec kráľ správne rozhodol a keď sa vrátili do kráľovstva ďakovali svojmu otcovi za všetko čo pre nich spravil.
