Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden gazda, ktorý mal dve dcéry. Staršia sa volala Zuzana a mladšia Anička. Gazda mal radšej Zuzanu, pretože bola veľmi pekná. Za všetky peniaze, ktoré mal, Zuzane kupoval sukne od výmyslu sveta, aby mala vždy nové a pekné šaty a všetci v dedine ju mohli obdivovať. Ale Aničke nekúpil nikdy nič. Chodila v ošúchanej sukni a celé dni tvrdo pracovala na poli, v kuchyni, alebo sa starala o zvieratá.
Dnes bol na gazdovstve zmätok, pretože mal prísť Zuzanin ženích, syn bohatého gazdu z vedľajšej dediny. Zuzana si už celý týždeň vyberala sukňu, ktorú si na stretnutie oblečie, a stále sa nevedela rozhodnúť. Zato Aničku zas vyhnali na pole, aby pohrabala seno. Pálilo ostré slnko a bolo veľmi teplo. Anička bola smutná, dokonca aj slzy jej vybehli z očiek. Ľutovala sa. Nemala ani priveľa sukieň, ani ženícha, ba ani milujúcu rodinu.
Zrazu k nej pricválal na koni mladý šuhaj. Bol veľmi zničený, už dlhé hodiny blúdil na horúcom slnku a prosil o pohár vody. Anička mu dala ten svoj, hoci vedela, že do večera bude na horúcom slnku smädná. Domov sa po vodu vrátiť nemohla a blízko nebol žiaden potôčik. Mládenec sa poďakoval a rozlúčil sa. Ešte dlho sa za Aničkou obzeral a usmieval. Keď prišla Anička večer domov, uvidela na dvore priviazaného koňa. Tak ten Zuzin ženích ešte neodišiel.
Anička sa chcela nenápadne dostať do svojej komôrky, no hostia v kuchyni ju zbadali. Aké bolo Aničkine prekvapenie, keď zistila, že mládenec, ktorému dala vodu, bol Zuzanin ženích. Keď ju mládenec zbadal, rozbehol sa za ňou a požiadal ju o ruku. Jeho nezaujímalo to, koľko že Zuzana mala sukieň, on chcel mať nevestu s dobrým srdcom. Anička odišla so svojím ženíchom a Zuzana sa nikdy nevydala. Každý deň sa prehŕňala vo svojich sukniach a tešila sa z nich. Hovorí sa, že ich mala sedemdesiat.
