Kde bolo tam bolo, za horami za dolami, žil vo veľkom hrade jeden kráľ. Volal sa kráľ Cyprián. Kráľ to bol však dobrý a čestný. Síce to bol ešte veľmi mladý kráľ, pretože jeho otec zomrel v boji, no za to bol veľmi zodpovedný. Mladý kráľ Cyprián mal veľké kráľovstvo a bohatstva kopec a nie len to, najdôležitejšie pre kráľa bolo to, že sa jeho ľud mal dobre. Jeho ľud mu za to nosil všelijaké dary, ktoré vyrobil a velebil ho za jeho štedrosť a láskavosť. Vždy každému pomohol.
Byť láskavý a dobrý sú ctené vlastnosti, ktoré mnohým kráľom však chýbajú. Mnohí králi len myslia na veľké bohatstvo, výhry v boji či veľký majetok. No u kráľa Cypriána by ste namyslenosť, lakomosť či pýchu hľadali len márne. Jeho otec a mama ho totiž dobre vychovali. Preto bol Cyprián najláskavejší kráľ po celom okolí. A nie len na ľudí, ale i na zvieratká. Miloval keď ho ráno budili vtáčiky, ktorým vždy pripravil na parapetu nejaké tie omrvinky. Alebo keď do jeho kráľovskej záhrady zavítali holubičky či malé zajačiky. Vždy ich tam veselo vítal a niečím ponúkol.
Jediné čo dobrému kráľovi chýbalo bola dobrá kráľovná. Na báloch stretol veľa krásnych žien, no ani jedna nebola tá pravá. Každá túžila len po zlate, krásnych šatách a sláve. Dúfal, že jedného dňa stretne krásnu devu, ktorá ho bude mať rada nie pre krásny zámok a bohatstvo, ale pre to aké ma srdce a tak sa stane dobrou kráľovnou.
Ako sa tak jedného dňa vybral kráľ Cyprián na prechádzku po svojom údolí, stalo sa niečo čo nečakal. Cválal si na svojom statočnom tátošovi .. prešiel hradnými nádvorím, ktoré lemovali krásne červené ruže ťahajúce sa až po bránu.
„Hijá hijá!” volal rozhodne, vyšiel bránou a opatrne prešiel kľukatými uličkami kráľovstva, kde ľudia poctivo vykonávali svoje remeslá. Za kráľom pomaly cválali i jeho dvaja verní ochrancovia. Kráľ prešiel kľukaté uličky, okolo tehlových či drevených domčekov a vybral sa do lesa. Miloval vôňu lesa a ten čistý vzduch. Všade štebotali vtáčiky a z diaľky ste mohli začuť i vytie vlka.
Ako si tak cválal po lesnej cestičke, zrazu sa pred ním zjavila krásna srnka. Srnka však krívala, kráľ podišiel bližšie, vyzeralo to, že má niečo zaseknuté v nohe. Cyprián zastavil, zaskočil zo sedla a opatrne k nej podišiel tak, aby plachú malú srnku nevyplašil. Chcel jej pomôcť. Keď už pri nej skoro bol, jeden z jeho ochrancov, rytierov, ktorý chránili kráľa po nej vystrelil.
Oh len to nie! „Nie!!” zvolal kráľ! „Prestaňte! Nestrieľajte, je to ešte mláďa!” zavolal nahnevane a zahriakol svojich rytierov, ktorým venoval nepríjemný pohľad. No srnku predsa aj tak nešťastne trafili. Malá hnedučká srnka sa zvalila na zem.
Kráľ Cyprián padol ku nej na kolená: „Prosím, prosím vylieč sa,” povedal srnke mladý kráľ a ospravedlňoval sa jej za pochabé správanie svojich rytierov. Ako mu úprimná slza smútku kvapla na ranenú srnku, ta sa zrazu vyliečila.
„Zázrak..“ pomyslel si kráľ. Neveril tomu čo vidí, no bol vďačný. Od radosti vyskočil na nohy a sledoval ako mladá srnka uteká späť do hustého lesa. Už-už išiel kráľ nasadnúť na svojho koňa aby sa vybral späť z prechádzky do kráľovstva, keď sa v tom mladá srnka vracala spoza kríkov. A nebola sama. Pri srnke stála krásna mladá slečna. Jej blonďavé vlasy jej padali až po pás. Šaty mala krásne biele. Vyzerala ako lesná víla. No krídla veru nemala.
A čo to bolo za záhadnú slečnu? To sa milé deti dozvieme v ďalšej časti.
