Na okraji mesta bola bytovka a v tej bytovke býval Michal. Michal chodil do siedmej triedy, no keďže býval ďaleko, nemal veľa kamarátov. V bytovke, v ktorej býval, bývali totiž samé babičky, deduškovia a mamičky s malými deťmi. S nimi sa predsa nezahrá! A tak sedával po poobediach pred bytovkou a nudil sa.
V jeden deň tam za ním prišla babka z tretieho poschodia. Pýtala sa ho, prečo je smutný a Michal sa jej vyrozprával. „No, máš to ťažké,“ prikývla babka. „Ale aj ja.“ Michal sa začudoval: „Prečo?“ Babka Michalovi porozprávala, že o pár dní pre ňu príde dcéra, ktorá ju odvezie do domova dôchodcov. „Celkom sa teším, nebudem tam sama, len neviem, čo mám spraviť s Lízou?“ Líza bola mačka starej panej. Pekná, biela, s červenými očami. „Nechcel by si ju?“ opýtala sa babka Michala s nádejou v hlave. Michal vyvalil oči. „Ja? Ja a mačka? Veď to je smiešne, aby sa chlapec hral s mačkou!“ Babka mu oponovala: „Ale veď by si sa aspoň nenudil a nebol tu sám. Líza vie byť celkom dobrá spoločníčka!“
Michal však odmietal a babka sa urazila. „No dobre. Ako chceš. Chúďa Líza, čo len s ňou spravím?!“ bedákala. Michal odišiel dnu a ľahol si do postele. Rozmýšľal, rozmýšľal. Vôbec nemohol spať. Zrazu sa postavil, nasadil si papuče a šup potichu vykĺzol z bytu. Zaklopal babke na dvere a čakal. Chúďa babka! Otvorila mu strapatá a vystrašená. „Tak ja si tu vašu mačku adoptujem.“ povedal Michal a babka sa potešila.
Na druhý deň si Michal od babky prevzal svoju novú adoptívnu mačku Lízu a začal sa o ňu starať. Hovorí sa, že sa mali radi a bolo im ešte veľmi dlho veselo.
