Bol začiatok apríla a sneh sa už celkom roztopil. Srnčia rodinka Bambiovcov sa doteraz skoro stále zdržovala v lese, no teraz už aj oni túžili vybehnúť na lúky nad dedinou. Chceli si natrhať čerstvej trávy a vyváľať sa v nej. Mama Bambiová však svojho syna upozorňovala: „Bambi, keď budeš chcieť vyjsť z lesa, musíš mi to povedať. Vždy pôjdeme spolu, nikdy nesmieš ísť sám. Mohol by si naraziť na ľudí, a tí dokážu zvieratkám niekedy veľmi ublížiť.“ Bambi nechápal, no mamu poslúchal.
Až do jedného dňa, keď spala a on sa nudil. „Veď len nakuknem, len kúsoček spoza stromy,“ pomyslel si. A nakukol. No nielen spoza stromy. Išiel ďalej a ďalej a prešiel aj lúku, ktorú poznal z vychádzok s mamou. Išiel a išiel a zrazu sa spamätal. Kde je? Nepozná to tu! Ako sa dostane k mame? Mama! Mama! Chcem byť s ňou! Bambi blúdil po lese a nevedel, ako sa má dostať naspäť.
Zrazu počul hlasy. To sú ľudia! Presne o nich mu mama hovorila! Lenže títo sú nejakí malí? Takí malí ako on. A aké majú tenké hlásky. Smejú sa a čosi si spievajú. Isto nemôžu byť zlí. Isto mu neublížia. Bambi sa rozbehol k deťom, ktoré sedeli na pníku pri ceste a v rukách držali čosi guľaté, loptu. Bambi na nich vyskočil spoza kríkov, a tak sa zľakli. A zľakol sa aj Bambi. Deti zapišťali a Bambi odskočil. A potom na seba dlho, dlho hľadeli. Deti aj Bambi sa báli čo i len pohnúť. Jedno dievčatko dokonca natiahlo ruku a Bambiho pohladilo po nošteku. A Bambimu sa to páčilo.
No vtom zazrel svoju mamu, ako sa na neho prísne pozerala z blízkeho kopčeka. Joj, mama! Rýchlo za ňou! Nehľadiac na deti, rozbehol sa Bambi za svojou mamou. A tá ho pekne vyhrešila. Veď ju neposlúchol!
