Keď príde jeseň, vonku často fúka. Vietor sa snaží pomôcť stromom, aby zhodili čo najviac listov. A tak fúka a fúka na všetky strany. Takýto vietor je najlepší na púšťanie šarkanov. Preto sa aj v jednom malom mestečku deti dohodli, že si usporiadajú šarkaniádu drakov. Všetky deti mali po škole prísť na veľkú lúku kde budú púšťať svoje šarkany. To ale ešte nevedeli, kto za nimi na lúku príde.
Veľký deň sa blížil. Všetky deti sa už nevedeli dočkať púšťania papierových drakov. Celé dni doma vyrábali šarkanov. Viazali a lepili špajdle, používali tie najkrajšie farby a viazali na ne tie najdlhšie šnúry. Keď prišlo popoludnie, deti sa zhromaždili na lúke a s pomocou rodičov začali púšťať svoje šarkany.
Vietor im chcel pomôcť, a tak fúkal na všetky strany. Zdvíhal draky na najvyššie miesta a držal ich hore čo najdlhšie. Deti kričali od radosti. Behalii po lúke, pevne držali šnúry v rukách a mali obrovskú radosť z toho ako ich draci lietajú po oblohe. Bola to proste nádhera.
Keď bolo púšťanie šarkanov v plnom prúde, na oblohe sa niečo objavilo. Niečo rýchlo preletelo sem a tam. Mihlo sa to medzi natiahnutými šnúrami od šarkanov. Deti sa začali obzerať a rozmýšľali, čo to bolo. Nikto to však nepoznal. Až to zrazu začalo lietať medzi šarkanmi čoraz rýchlejšie a častejšie. To niečo sa zamotalo do špagátov, strhlo to takmer všetky šarkany a potom to spadlo na zem.
Všetky deti a rodičia pribehli k hromade zamotaných šarkanov na zemi. „Pozrite sa, čo tam pod nimi je! Nie, nepozerajte sa! Deti bežte od toho ďalej!“ ozývalo sa zo všetkých strán.
Hromada sa ešte viac krútila a zamotávala, až sa zrazu medzi zhlukom špagátov, špajdlí a rôznych farieb objavil malý ňufáčik. Všetci odskočili. Po chvíli sa z hromady vyhrabal malý drak. Pozeral na všetkých a nechápal, čomu sa čudujú.
„Ahoj, ja som dráčik Darebáčik. Počul som, ako všetci hovoria o šarkaniáde, a chcel som sa tiež pozerať a zalietať si. Ale nevedel som, že to budú vyrobené šarkany draci. Myslel som si, že tu budú lietať skutoční draci. Nehnevajte sa, že som vám to pokazil a zamotal som sa do vašich drakov,“ smutne vysvetľoval malý dráčik.
Rodičia sa najprv na malého tvora neveriacky pozreli. Deti však boli nadšené. Vôbec im nevadilo, že ich draci sú polámaní, tešili sa, že stretli skutočného draka. Dráčik Darebáčik im vysvetlil, že žije v jaskyni v neďalekom lese. Nikto ho nikdy nemohol vidieť, pretože lietal len v noci a potichu. Často bol sám a bál sa ľudí. Keď sa však dopočul o šarkaniáde drakov, myslel si, že sa stretne s inými drakmi. Spočiatku bol smutný, že je naozaj jediným drakom. Potom však zistil, že v skutočnosti nie je sám. Skamarátil sa s deťmi a ich rodičmi.
Nielenže potom deťom pomáhal a sprevádzal ich do školy, ale aj keď sa konala ďalšia dračia šarkaniáda, veselo lietal medzi papierovými drakmi a snažil sa deťom udržať drakov na oblohe čo najdlhšie.
