Za deviatimi riekami a deviatimi horami stála malá chalúpka. Vyzerala ako perníková, ale nebola. Bola úplne celá drevená. Jej okná boli maľované a z komína vždy vychádzal dym z voňavého dreva. V tej chalúpke žil rozprávkový dedko. Bol to najlepší rozprávač rozprávok. Deti a zvieratká z celého okolia chodili k dedkovi počúvať jeho rozprávky.
Jedného dňa sa v blízkosti dreveného domčeka potulovali dvaja chlapci. Nevedeli, čo majú robiť, a tak z nudy rozkopávali huby, lámali kríky a šliapali na kvety. Dedko ich chvíľu pozoroval, potom vyšiel z chalúpky a spýtal sa ich: „Čo to robíte? Prečo takto ničíte všetko okolo seba?“
Obaja chlapci sa zarazili. Nevedeli, že ich niekto vidí. „Dobrý deň, dedko. Nevedeli sme, že tu niekto je. Sme bratia Vilko a Viktor. A veľmi sa nudíme. Nevieme, čo máme robiť,“ priznali sa chlapci.
„No to ale neznamená, že tu musíte vyvádzať a ničiť, čo nájdete. Ak nemáte čo robiť, sadnite si sem na lavičku pred moju chalúpku a chvíľu počkajte,“ odpovedal dedko a vošiel do domu.
Po chvíli sa objavil vonku s dvoma hrnčekami v ruke. Voňali čerstvo uvareným kakaom. Podal ich chlapcom a povedal: „Budem vám rozprávať príbeh, ktorý sa stal kedysi dávno.“ Vilko a Viktor si každý pevne držali svoje hrnčeky a pomaly popíjali horúci nápoj. Spočiatku sa im nechcelo dedka počúvať. Mysleli si, že to bude nejaká nudná rozprávka, ktorú už aj tak poznali. Netušili však, čo sa bude diať.
Len čo dedko začal rozprávať, zleteli sa okolo nich vtáky, pribehli srnkyi, zajace vyšli z nory a ježkovia tiež rýchlo pricupitali. Všetky zvieratá si sadli tesne k chlapcom a pozorne počúvali. Keď dedko rozprával o jeseni, zrazu začalo padať lístie a jemne sa zdvihol vietor. Keď rozprával o hudbe, vtáky začali krásne štebotať. Keď rozprával o kúzlach, z lesa priletel trblietavý vír a prelietaval medzi chlapcami a zvieratkami.
Vilko a Viktor sa cítili ako v rozprávke. Držali svoje hrnčeky a s otvorenými ústami hltali každé slovo, ktoré dedko povedal. Nevedeli, či sa majú pozerať na zvieratká, alebo na zázraky, ktoré sa diali pri rozprávaní okolo nich. Keď dedko skončil, zvieratká spokojne odcupitali späť do lesa.
„Tak čo, páčil sa vám príbeh, alebo to bola nuda?“ spýtal sa prekvapených chlapcov dedko. „Bolo to skvelé!“ zvolali obaja naraz. „Keď sa budete opäť nudiť, namiesto ničenia po okolí, príďte zas na kakao a rozprávku. Vždy si na vás nájdem čas,“ usmial sa na nich dedko a rozlúčil sa s nimi.
Odvtedy Vilko s Viktorom chodia do chalúpky pravidelne. Vždy si sadnú na lavičku a volajú: „Dedko, rozprávaj!“ Zistili, že nič iné nepotrebujú. Jediné, čo potrebujú, je čas, ktorý im dedko venuje. Pretože čas od rodičov a starých rodičov je pre deti to najdôležitejšie. Je pre ne čarovný aj bez kúziel.
