Na hrade vládol zlý a prísny hradný pán František. Ten bol krutý k svojej rodine a hlavne k svojmu služobníctvu. Stačilo, aby slúžka rozbila hrnček a hneď ju zavrel do žalára na niekoľko mesiacov. Hoci od všetkých naokolo očakával poriadok, zodpovednosť a skromnosť, sám žil nepekným životom.
Celé dni sa u neho tancovalo, zabávalo, pilo, jedli sa vyberané jedlá. Bolo to v čase najväčšieho pôstu, keď hradný pán zase chystal jednu zo svojich osláv. Darmo ho manželka varovala, že ich Boh za tieto skutky potrestá hradný pán nedbal.
Dal zabiť päť najväčších prasiat a dal priviezť päťdesiat sudov vína. Z mesta objednal hudobníkov. A aby toho neolom dosť, kruto sa vysmieval svojmu služobníctvu. „Chceli by ste, že? Z prasiatka kúsok mäska! Alebo troška z vína ha? “ Služobníctvo mu odpovedalo: „Nechceme! Je pôst! Mäso sa vtedy neje a víno nepije! Hudba by nemala hrať! Boh vás potrestá!“ Hradný pán sa rozhneval. „Ja som tu Boh! A keď sa mi rúhate a odmietate moju dobrosrdečnosť, odteraz vám z môjho nedám nič. Ani kúsok chleba či kvapku vody!“
V deň hostiny bolo strašné počasie. Fúkal vietor, pršalo. Služobníctvo tvrdo pracovalo, aby bolo všetko nachystané, no samo si nemohlo dať ani kúsok chleba či kvapku vody. Zrazu niekto zaklopal na bránu. Bol to starý premrznutý mních. „ Dajte mi trocha chleba i trocha vody! Umieram od hladu i od smädu!“ Hradný pán sa nahneval. „ Je pôst, tak sa posti!“ „Pôst? Akýže máš ty pôst? Vôňu pečeného prasaťa je cítiť na kilometre a ja len kúsok chleba…“
Hradný pán sa nahneval: „To je moje moje, moje, moje!“ Mních hradného pána preklial: „ Boh ťa vidí. Do konca života ti bude pripomínať ako si sa rúhal.“ Vtedy do mnícha trafil blesk a mních skamenel. Hradný pán sa rozosmial. Nie jeho, ale mnícha potrestal Boh. Dal sochu zbúrať, no aké bolo jeho prekvapenie, keď na druhý deň tam stála taká istá. A to sa opakovalo denne. Hradný pán sa z pohľadu na skameneného mnícha, ktorého odmietol nasýtiť zbláznil. Stratil sa v lesoch a nikto už o ňom nikdy nepočul.
