V jeden večer starká celá rozžiarená oznámila Lízinke, že u nich bude bývať celý mesiac Anička, lebo jej rodičia musia odísť pracovne do zahraničia. Aj do školy bude chodiť v dedine.
V to ráno, keď šla Anička prvý krát do novej školy, motal sa jej Lízinka okolo nôh, potom jej vyskočil na kolená a začal priasť.
„Čo je, Lízinka?“ spýtala sa Anička. „Hádam len nechceš ísť so mnou do školy?“. Kocúrik zamraučal a privrel na znak súhlasu očká.
„Tak dobre, ale nech sa to starká nedozvie!“ súhlasila Anička a vopchala kocúrika do školskej tašky.
Do školy prišli pred zvonením, Anička si sadla do voľnej lavice a Lízinka si sadol vedľa nej. Len čo zazvonilo, do triedy vošla pani učiteľka. Hneď pozrela na Aničku a prikázala jej, aby vstala a predstavila sa spolužiakom. Anička vstala s Lízinkou na rukách.
„Pozrime že sa, ďalšia nová žiačka!“
„To nie je žiačka, ale žiak!“
„Takže kocúrik? A ako sa volá?“
„Lízinka!“ odpovedala Anička, na čo sa v triede ozval hurónsky smiech. V tom smiechu nepočul nik zaklopanie na dvere. Do triedy vošla starká a zamierila rovno k pani učiteľke. Rozprávali sa spolu a pozerali smerom k Aničke a Lízinke. Kocúrik hneď zistil, že je zle. Zoskočil Aničke z rúk a vopchal sa pod lavicu. No starká sa po neho zohla a strčila si ho do vrecka na zástere. A na Aničku hrozivo namierila prst.:“Doma sa poobede ešte porozprávame! A teraz sa uč!“ A odišla s Lízinkou vo vrecku. Celou cestou domov starká hromžila a tak sa Lízinka rozhodol, že viac do školy nepôjde, nech sa starká nehnevá na neho a na Aničku.